Únor 2013


Mám 6587459912 myšlienok.

17. února 2013 v 21:05 | Sayuri |  Bežné denné úvahy asociálky

Mám 6587459912 myšlienok.
Skúsim ich napchať do pár odstavcov.

Pravda je taká, že milujem Miša. Milujem ho celým svojim vnútrom. Ťažko sa o tom hovorí, či je to skutočné, keďže strach som stále neprekonala, ale niekedy sa ľudia pýtajú ako spoznajú či ten s kým sa budú brať je ten pravý. A ja to proste viem. Nie nejdem si ho brať. :DDDDD Ale keby áno, tak neváham. Viem, že je to nezmyselné takto o tom uvažovať v teoretickej rovine, lebo realita môže byť iná. Proste nepoznám ho úplne. Ale je v c e l o m mojom tele. Neviem to inak vysvetliť. Kedysi s Jurom to bolo podobné. (stará a veľmi zlá story) Ale toto je iné. Nejde o to za každú cenu ho stretnúť a vybojovať si tak chvíľkové potešenie z pohľadu na neho. Z toho som už vyrástla. Bojím sa mu napísať, lebo staré sklamania len tak nehodíte do smetiaku, ktorý ráno vysypú a odnesu smetiari na tom ich aute. Sú to sklamania, ktoré si beriete zo sebou. Sú to strachy a obavy, že sa to stane znovu. Predsa keď zjete čili papričku a potom vám celý deň horí papuľa a vy trpíte v hrozných mukách, tak si na druhý deň nedáte znovu. Iba ak ste masochista. :D Ale áno je to o tom, že len tí odvážni a tí, čo sa zbavili hlúpeho strachu do toho pôjdu znovu a to je znakom ich sily. A ja viem, že raz taká budem, len to nejde hneď, veď chápete.

Bola som kilometre vzdialená a predsa som sa nevedela zbaviť myšlienok na neho. Možno by to chcelo dlhší čas. Ale ok, budem sa snažiť opisovať fakty a nič neprikrášľovať a pridávať tomu na sile. Lásky. Len vám opíšem fakty.
Ráno sa zobudím a neviem na neho prestať myslieť. Ležím v posteli a predstavujem si, že ležíme spolu u neho doma. Napadajú ma celý deň naše rozhovory, t.j. aj tie čo medzi nami prebehli a aj také, ktoré by mohli. A večer je to to isté, čo ráno. A ešte niečo. Keď si občas dovolím myslieť na to ako by sme sa pobozkali, tak... Hm. To sa nedá ani opísať. Bolí to. Normálne vážne. Nepochopíte to. Asi. Ale bolí to, celé moje telo je slabé a v hrudi cítim bolesť, ale nie nepríjemnú. Ale bolesť lásky. Neviem či na to existuje výraz, možno sa tým ešte nikto nezaoberal. Je to bolesť ako keď sme sa prvýkrát objali.
Kedysi som si ešte dokázala dať tri facky za to a prestať s tým, ovládnuť to a proste... Teraz si to už ani nezakazujem, lebo to nevládzem. Prestať na neho myslieť. Ako sa to robí, nemyslieť na niekoho, koho milujete každou bunkou svojho tela?


Ok, ok, prešla som aj do citov, aj keď kde je hranica medzi faktami a tým, čo cítime?

Toto je láska. Keď neviete ísť po meste bez toho, aby ste nečakali, že na neho narazíte.
Keď si sľubujete, že zabudnete, ale je to do neba volajúca lož.
Keď sa usmievate na vašich starých rozhovoroch.
Keď o ňom hovoríte najlepším kamarátkam.
Keď najlepšiemu kamarátovi plačete na ramene, ktorý vám povie, že teraz pravdepodobne preťahuje inú.
Keď o ňom píšete na blog a neviete prestať hoci viete, že ste už mali skončiť pri prvom odseku.
Lenže ak by ste to neurobili, ak by ste neumlčali rozum, tak by to nebola láska.

A z nejakej časti, neviem akej veľkej, je on dôvod, že sa chcem zlepšiť a akosi napraviť. Všetko po čom túžim je mať lepšiu postavu, väčšie sebavedomie, študovať na výške a niečo dovtedy robiť, byť väčšia optimistka, len preto, aby som vďaka tým veciam mala seba radšej a prekonala strach a bola s ním alebo sa o to aspoň pokúsila. "Všetko, čo som robila, som robila v nádeji, že ma to privedie k vám..." Pamäti gejše

Dajte si sny. Hocijaké. Také aké by ste si dali, keby viete, že môžete mať čokoľvek. Ak by ste vedeli, že nezlyháte, čo by ste si priali?

Ale sú tu aj iné veci. Mám hrozne rada svoju mamu, lebo keď som dnes prišla po dvoch dňoch, tak ma objala a povedala, že som tu už aj chýbala. Mám rada Luci, lebo záchvaty a proste vie toho veľa. :D (-spevák? -snaží sa o to. -Rytmus!)

A hlavne sú tu tie moje sny. Budem pracovať, ale nemôžem zabudnúť, že popri tom sa musím snažiť naplniť ich. V prvom rade učenie. V druhom rade postava. A v treťom optimizmus aj cez mŕtvoly.

:-)

Be in love with your life. Every detail of it.

14. února 2013 v 19:34 | Sayuri |  Optimistic world
Ak by som si dala naozaj veľký cieľ, ktorý by ma vzrušil aj vystrašil zároveň (ako povedal ujo Bob), tak by som chcela dve veci:

1. nenechať ho najbližšie odísť bez toho, aby vedel, čo cítim
2. byť s ním hore celú noc a rozprávať sa o všetkom

Ale láska je nebezpečná. :-) Lenže! toto je miesto, kde môžem snívať o čomkoľvek. A tak si oficiálne dovoľujem uveriť tomu, že sa mi to splní....

A aj keď sa toho deje veľa, nemám teraz chuť viac písať, tak len... na čom fičím teraz. :-D





Akože takto by som sa aj ja tvárila, keby mi niekto toto povie.

Toto bola tak fasa časť, že som ju už dvakrát videla, lebo najväčšie záchvaty pri tom ako sa chce z tade vyslobodiť Nick a kričí, že je to jeho nočná mora. :DDDD A ako na konci dá Jess darček v podobe vianočných svetiel (Shine your lights!).

:DDDDDD


Nemôžem z nich. :DDDDD (predtým ako mali ísť do trojky s domovníkom :D)

Baričák a spol. :-D

11. února 2013 v 13:37 | Sayuri |  Inšpirácia
Niečo na čítanie, zoberte si z toho, čo ste pripravení si zobrať a hlavne: smile, peace, love. :-)




Pavel HIRAX Baričák

Je iba TU a TERAZ. Viem, že nie je vec, ktorú by som si mohol vyčítať, a za nič, čo som vo svojom živote vykonal, sa nehanbím. Ešte pred pár rokmi by som odpovedal, že to či ono by som zobral späť (ak by sa dalo). Teraz nie. Nič. Všetko sa deje, ako sa má, a za vlastné šťastie nie je zodpovedný nik iný ako ja sám. Naša civilizácia z nás však urobila slabochov produkujúcich v sebe pocit hanby, len čo pocítime, že sme zraniteľní.

Zbavujem sa strachov. Všetkých tých otáznikov, čo sa možno stane, keď spravím toto či ono, či hento vyjde a ako zareaguje ten či tamtá. Opúšťam všetky obavy, ktoré sa mi vďaka pokrútenej výchove celej spoločnosti dostali do hlavy. Jedinou mojou tantrou sú myšlienky: "Ja som tvorca svojej budúcnosti. Keď budem neochvejne veriť prítomnej myšlienke, stane sa. Len nesmiem pochybovať. Ani kúskom svojho ja! Nemyslieť na budúcnosť a nevymýšľať hypotézy či variácie, čo bude, ak bude. Aj tak bude, ako má byť. Vyslovením svojho rozhodnutia sa stávam slobodným.





"Vytýčte si cieľ, že dosiahnete niečo tak veľké, tak úžasné, že vás to vzruší a vystraší zároveň. Musí to byť cieľ, ktorý je tak lákavý, tak veľmi v súlade s vašim duševným jadrom, že naňho nemôžete prestať myslieť. Ak vám nebehá mráz po chrbte, keď si dávate cieľ, tak cieľ, ktorý si dávate, nie je dosť veľký."

Bob Proctor


"Kdo si staví nízké cíle, není zklamán. Takový člověk ale také nikdy nedosáhne na svůj sen. Děti, které odmalička od pěti hodin ráno bruslí, vypadají jako blázni do chvíle, než se z prvního stane vítěz Stanleyova poháru."

Christy Walton

Budúce ja.

9. února 2013 v 12:59 | Sayuri |  Motivácia
Začiatok nie je úplne taký aký by mal byť na tomto blogu, ale potrebujem si nejaké veci ujasniť a pomocou problému sa prepracovať k riešeniu a motivácii. :-)

Tak ako žiť neznamená sedieť doma a premýšľať o živote, tak ani láska neznamená sedieť doma a rozmýšľať o láske.
Táto myšlienka ma napadla pred pár dňami. Predtým som odsudzovala asi každý vzťah. Napríklad aj tej kamošky, ktorú tu budem volať Očko. Stále som hľadala na jej vzťahu niečo zlé, a aj keď možno mám pravdu v istých veciach o ich vzťahu s Frfľošom, o to teraz nejde. Tú myšlienku som si posledné dni naplno uvedomila. Že je jedno či je to medzi nimi dokonalé, viac menej sú tu pre seba. Reálne sa stretávajú, volajú si, plánujú, majú spoločných priateľov, ona sa kamaráti s jeho mamou, prespávajú u seba a sú spolu už fakt nejaký ten čas. A slovo reálne dvakrát počiarkujem. Lebo to prežívajú skutočne. Je to skutočný vzťah, narozdiel od tých mojich (ktoré sú poväčšine fantazijné). A dôvod toho celého je strach.

Hirax (môj obľúbený spisovateľ, ktorého tu budem ešte určite spomínať) napísal, že opakom lásky nie je nenávisť (nenávisť len je láska ktorá zhorkla). Opakom lásky je strach. Dáva to zmysel. Mám strach, bojím sa toľkých vecí a nedokážem sa prestať báť. Ten strach je v celom mojom tele, tak isto ako aj láska. Bijú sa, prebieha vo mne vojna. Ale strach nakoniec asi zvíťazil. Viete, ja som presvedčená o tom, že on je tak podobný mne, že tiež sa v ňom tieto dve veci bijú a je tak podobný, že strach u neho vyhral tiež.(ale v konečnom dôsledku sú to len moje dohady)
A je zvláštne, že s tým nič neurobím (lebo teraz to jednoducho nedokážem). Povedala som si, že buď idem do toho naplno, alebo teda ostanem porazená, ale zabudnem. Ak s tým nechcem bojovať, tak na neho musím aj úplne zabudnúť. Však viete, všetko alebo nič.

Úplne som si privlastnila slová Summer, že vzťahy sú komplikované, nakoniec sa ľudia zrania a taktiež aj Hiraxove slová, že láska neznamená vlastniť, láska je sloboda. Lenže nemyslel asi toto. Lebo je tu jeden fakt, ktorý som si veľmi nepripúšťala. Že ja HO potrebujem pri sebe. A o tom aj láska je. Aj o tom, že s tým človekom trávite čas a nie o tomto zamotanom čosi, čo sa už na lásku ani nepodobá. Presne ako v tej pesničke We made a mess of what used to be love (a Usher pokračuje "Why do I care, I care at all" a asi chápe aké ťažké je dostať sa do stavu I do not care hlavne v láske :-)). Teraz je to fakt už iba bordel (mess). Sú to moje myšlienky každý deň, ktoré ma aj tak nedonútia niečo urobiť, lebo som zbabelec, ktorý vraví, že nie je pripravený na vzťah (čo je pravda), ale láska nehľadí na nič. Som o tom presvedčená. Pochopila som to aj včera pri tých dvoch. Taktiež Očko mohlo byť zakomplexované, radšej nič neriešiť, a potom...bolo medzi nimi veľa prekážok, ale oni sa fakt ľúbili a podľa toho aj konali. Narozdiel...:-)
Sme slabosi. Ja s tým svojim, že som sa už veľakrát sklamala. On s tým svojim, že on nepotrebuje vzťah. Hej, ale láska nie je automaticky vzťah. A láska..to je iné. Chápete...
Neznamená láska, že ten človek je s vami, keď to najviac potrebujete?
Láska je snívanie a predstavy? O tom, že by tu bol a objal ma?

A čo je bolestivé si priznať, ale je to tak, ak by bol fakt do mňa zamilovaný, tak by sral na všetko. Neriešil by tieto veci, snažil by sa. Ale na druhej strane, si zoberiem, čo k nemu cítim ja, ale ani nepípnem, hoci každý deň je milión vecí, ktoré by som mu chcela povedať. Je to celé len o tom strachu. Strach zabil lásku.......

Som do neho zamilovaná (lebo šaliem z jeho úsmevu na jednej fotke a to je len jedna z veľa preveľa vecí, z ktorých šaliem v súvislosti s ním), ale! na druhej strane som presvedčená o tom, že nedokážem niečo také. Nedokážem mať niečo ako vzťah. Lebo som zakoplexovaná krava, nevysporiadaná sama so sebou a svojim životom. A myslím si, že to by nebolo správne ísť do niečoho s takýmto arzenálom. Viete, čo tým chcem povedať.
A to sa už dostávam k pointe článku (áno už :D).

Môj prvý cieľ je, že ak chcem akýkoľvek vzťah, ale nie len preto (lebo nemienim to už riešiť v tej svojej preriešnej hlave, keď príde niekto tak príde a bude ma milovať a nebude to už viac len takáto láska a bodka), proste len pre dobrý pocit zo seba, tak sa musím zmeniť. To je úplne prvý krok. Vlastne zmena bude prebiehať celý čas ako sem budem písať, budem sa snažiť zmeniť v mnohých smeroch, ale moja priorita teraz je, že zmením svoj výzor. (Lebo to je hlavný dôvod prečo som zakopala, pochovala a dojebala všetko, čo mohol byť vzťah.)

Takže do leta budem vyzerať nejak takto:

Vysoko rúbem. xD

A druhý bod je veriť si. Získať nejaké sebavedomie z výzoru, ale zároveň viem, že problém je aj v mojom myslení. Musím uveriť tomu, že som jedinečná a krásna taká aká som. Musím prijať všetky moje nedostatky , lebo ak ich neprijmem ja, tak logicky ani nikto iný. Och, áno, prajem si už roky zobudiť sa a vyzerať o milión percent lepšie. Lenže už roky sa budím taká istá. Lenže dúfať nestačí, tak idem na tom pracovať, a dokážem to a budem taká pekná, že sa z toho všetci poserú!





A ešte podbod k tomuto článku, že už si púšťam len veselú hudbu, žiadne Possibility, po ktorej počúvaní sa človek môže ísť rovno hodiť pod vlak. No a čo že Flo rida nevie spievať?? Ale je to optimista s veľa money a woman okolo seba. Alebo že ten chalan na gitare tak pekne hrá a má talent? Osrať mu ho, keď nehrá zvesela! (A žiadna hudba z jeho profilu, aj keď joj, tá Ho Hey je super, a nie je depresívna, tú si občas môžem pustiť, však?) Takže hurá komerčná hudba s jednoduchým textom, hurá klipy s polonahými ženskými tancujúcimi okolo bazénu. :-D

Niečo na úvod...:)

5. února 2013 v 19:00 | Sayuri
Som rozhodnutá zmeniť svoj život, k lepšiemu samozrejme, preto som si založila tento blog. :) Má mi pomôcť zmeniť spôsob akým som zvyknutá sa pozerať na svet. A bude tiež miestom, kde budem zapisovať svoje ciele a sny, od úplných maličkostí až po veľké sny. Ale občas bude aj miestom, kde budem pridávať obyčajné články, keď sa budem potrebovať vypísať.(pokúsim sa aby boli čo najmenej depresívne :D).
Bude miestom všetkých vecí, ktoré mám rada.
Je mojim novým začiatkom.
Dôvod prečo som si ho založila je, že ma už nebaví pohľad na seba do zrkadla, a celkovo mi pomôže keď zmením myslenie. :) A potrebujem sa konečne niekde pohnúť. A ešte jeden dôvod. Chcem sa na konci roka, keď sa spätne pozriem na to, čo som prežila, chcem aby tie spomienky stáli za to a ja mohla by som byť na seba hrdá a spokojná sama so sebou. :)
Tak, hurá do toho!
Sayuri