Mám 6587459912 myšlienok.

17. února 2013 v 21:05 | Sayuri |  Bežné denné úvahy asociálky

Mám 6587459912 myšlienok.
Skúsim ich napchať do pár odstavcov.

Pravda je taká, že milujem Miša. Milujem ho celým svojim vnútrom. Ťažko sa o tom hovorí, či je to skutočné, keďže strach som stále neprekonala, ale niekedy sa ľudia pýtajú ako spoznajú či ten s kým sa budú brať je ten pravý. A ja to proste viem. Nie nejdem si ho brať. :DDDDD Ale keby áno, tak neváham. Viem, že je to nezmyselné takto o tom uvažovať v teoretickej rovine, lebo realita môže byť iná. Proste nepoznám ho úplne. Ale je v c e l o m mojom tele. Neviem to inak vysvetliť. Kedysi s Jurom to bolo podobné. (stará a veľmi zlá story) Ale toto je iné. Nejde o to za každú cenu ho stretnúť a vybojovať si tak chvíľkové potešenie z pohľadu na neho. Z toho som už vyrástla. Bojím sa mu napísať, lebo staré sklamania len tak nehodíte do smetiaku, ktorý ráno vysypú a odnesu smetiari na tom ich aute. Sú to sklamania, ktoré si beriete zo sebou. Sú to strachy a obavy, že sa to stane znovu. Predsa keď zjete čili papričku a potom vám celý deň horí papuľa a vy trpíte v hrozných mukách, tak si na druhý deň nedáte znovu. Iba ak ste masochista. :D Ale áno je to o tom, že len tí odvážni a tí, čo sa zbavili hlúpeho strachu do toho pôjdu znovu a to je znakom ich sily. A ja viem, že raz taká budem, len to nejde hneď, veď chápete.

Bola som kilometre vzdialená a predsa som sa nevedela zbaviť myšlienok na neho. Možno by to chcelo dlhší čas. Ale ok, budem sa snažiť opisovať fakty a nič neprikrášľovať a pridávať tomu na sile. Lásky. Len vám opíšem fakty.
Ráno sa zobudím a neviem na neho prestať myslieť. Ležím v posteli a predstavujem si, že ležíme spolu u neho doma. Napadajú ma celý deň naše rozhovory, t.j. aj tie čo medzi nami prebehli a aj také, ktoré by mohli. A večer je to to isté, čo ráno. A ešte niečo. Keď si občas dovolím myslieť na to ako by sme sa pobozkali, tak... Hm. To sa nedá ani opísať. Bolí to. Normálne vážne. Nepochopíte to. Asi. Ale bolí to, celé moje telo je slabé a v hrudi cítim bolesť, ale nie nepríjemnú. Ale bolesť lásky. Neviem či na to existuje výraz, možno sa tým ešte nikto nezaoberal. Je to bolesť ako keď sme sa prvýkrát objali.
Kedysi som si ešte dokázala dať tri facky za to a prestať s tým, ovládnuť to a proste... Teraz si to už ani nezakazujem, lebo to nevládzem. Prestať na neho myslieť. Ako sa to robí, nemyslieť na niekoho, koho milujete každou bunkou svojho tela?


Ok, ok, prešla som aj do citov, aj keď kde je hranica medzi faktami a tým, čo cítime?

Toto je láska. Keď neviete ísť po meste bez toho, aby ste nečakali, že na neho narazíte.
Keď si sľubujete, že zabudnete, ale je to do neba volajúca lož.
Keď sa usmievate na vašich starých rozhovoroch.
Keď o ňom hovoríte najlepším kamarátkam.
Keď najlepšiemu kamarátovi plačete na ramene, ktorý vám povie, že teraz pravdepodobne preťahuje inú.
Keď o ňom píšete na blog a neviete prestať hoci viete, že ste už mali skončiť pri prvom odseku.
Lenže ak by ste to neurobili, ak by ste neumlčali rozum, tak by to nebola láska.

A z nejakej časti, neviem akej veľkej, je on dôvod, že sa chcem zlepšiť a akosi napraviť. Všetko po čom túžim je mať lepšiu postavu, väčšie sebavedomie, študovať na výške a niečo dovtedy robiť, byť väčšia optimistka, len preto, aby som vďaka tým veciam mala seba radšej a prekonala strach a bola s ním alebo sa o to aspoň pokúsila. "Všetko, čo som robila, som robila v nádeji, že ma to privedie k vám..." Pamäti gejše

Dajte si sny. Hocijaké. Také aké by ste si dali, keby viete, že môžete mať čokoľvek. Ak by ste vedeli, že nezlyháte, čo by ste si priali?

Ale sú tu aj iné veci. Mám hrozne rada svoju mamu, lebo keď som dnes prišla po dvoch dňoch, tak ma objala a povedala, že som tu už aj chýbala. Mám rada Luci, lebo záchvaty a proste vie toho veľa. :D (-spevák? -snaží sa o to. -Rytmus!)

A hlavne sú tu tie moje sny. Budem pracovať, ale nemôžem zabudnúť, že popri tom sa musím snažiť naplniť ich. V prvom rade učenie. V druhom rade postava. A v treťom optimizmus aj cez mŕtvoly.

:-)
 


Komentáře

1 wonnie wonnie | Web | 18. února 2013 v 14:10 | Reagovat

A samozrejme vieme, že ľudia sú masochisti, preto tie čilipapričky stále pchajú do seba aj keď ich s toho celý deň páli papuľa. Lebo niekedy si nemôžu pomocť, lebo tá chuť. Následky neriešia. Ale inak strašne dobre napísaný článok, celý. Celý je veľmi dobrý, lebo hovorí o niečom čo bolí ale na druhej strane vobec nie je depresívny :).

2 Emily Emily | Web | 18. února 2013 v 17:12 | Reagovat

Páči sa mi táto myšlienka: "Všetko, čo som robila, som robila v nádeji, že ma to privedie k vám..." :D myslím, že by som si možno mala prečítať tú knihu. A aj tie zvyšné o ktorých si mi hovorila.
Inak presne viem ako to myslíš a chápem ťa. A chápem aj to, že sa bojíš, že to dopadne rovnako a sklameš sa. A ak mu ani enchceš napísať tak to ani nerob.:) možno to takto bude lepšie. A stretnúť by si ho mohla (aj keď si už veľká a nechceš si privodiť chvílkové šťastie:D ale túžiš ho stretnúť aj cez to:D)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.