Duben 2013

I'm just scared.

26. dubna 2013 v 20:48 | Sayuri
Hrozne potrebujem písať, hovoriť, všetko... Po tom pondelku, keď som bola úplne nemožná, som s ním znovu bola. Sedeli sme v parku a bolo to dokonalé. V jednom momente zapli fontánu, takú čo strieka dovysoka, a mne to pripomenulo ten film. Rozprával mi také veci, ktoré podľa mňa len tak niekomu nehovorí. Nebudem ich tu vypisovať, ide o to, že sa mi fakt zdôveril s kadečím a ja som si uvedomila, že môj pocit bol správny. Ten pocit, že je podobný ako ja. Viete, mne sa tým stretnutím úplne splnil sen, hoci som tam išla s pochybnosťami. O samej sebe, ale to je na zvlášť článok. Mohla som mu pokojne rozprávať to, čo si naozaj myslím. Mohla som sa s ním rozprávať o šťastí, rozvíjaní osobnosti, o všetkých tých sračkách, ktoré ma v poslednom čase zaujímali a očividne aj jeho. Aj vtedy, keď mi napísal o jednej v noci, tak som nespala. Zobudila som sa a bola som hore. A vidím...videla som v tom niečo...osudové. Ja neviem. Možno v tom nič nie je. Mieša sa vo mne toľko pocitov, že ani neviem či dáva zmysel, čo píšem... Či to vôbec chápete. Len mám pocit akoby konečne do môjho života prišiel niekto, kto stojí za to, ale na druhej strane je to akési... Čudné? Neviem ako sa mám k tomu postaviť. Príliš to rozoberám v hlave a to je ten problém. Aj dnes po workshope som mala chuť utekať, len nech nepríde a nerozpráva sa so mnou.
A znovu som sa chovala trápne. Odpovedala som mu maximálne "hm" a "ahoj". A dolu schodami som priam utekala, ešte aj Miša na mňa kričala, kde tak bežím. Áno som trapka. >,< Pritom som sa mohla chovať úplne prirodzene a normálne, lebo veď čo sa deje? A toto je ten problém. Že sa to deje a ja neviem čo s tým mám robiť. Bojím sa toho. Pravda je taká, že som do neho zamilovaná, ale to už viete. Bola som celý ten čas ako som tam takmer pred rokom prišla robiť až doteraz. Aj celé tie mesiace, čo som ho nevidela. Aj ten môj projekt bol tvorený viac menej kvôli nemu. Ale nie som si istá, či som už pripravená. Ide o to, že neviem o čo ide jemu. A ide o to, že...toto možno bude znieť divne a možno to ani nepochopíte...ale mne vadí to aký je keď je s inými. A teraz nehovorím, že sa pretvaruje, aj keď si myslím, že možno z časti hej, ale ide o to... Že práve táto jeho stránka ma vždy zmiatla. Na jednej strane samé srandičky... Na druhej je ako ja. Taký iný. Neviem to inak vysvetliť. Ale ja nie som medzi ľuďmi taká ako on. Mne nejde tak komunikácia a medziľudské vzťahy. Jemu očividne hej, a to ma serie. Vidieť ako keď sú naokolo ľudia, tak s každým si má čo povedať a s každou babou sranduje a ... Dobre možno tým ostatným nepovie, to čo povedal mne, lebo vycítil, že mne môže, ale aj tak ma serie, keď sa aj napríklad dnes tak zvesela bavil s tou peknou babou. A ja viem, že to sú také sračky, ktoré môže riešiť len zakomplexovaná hlava, ale...neviem si pomôcť. A do toho celého vidieť ako je Miša z neho stále paf. Nechcem byť len ďalšia, čo neodolala jeho čaru. Pochybujem, že to cíti tak isto. A ja by som nezvládla sa pozerať na to, ako keď niekde ideme, každého zdraví a hlavne si zasranduje s kamoškami. Sralo by ma to. Už teraz ma to serie. A viem, že to je proste môj problém, ktorý by som si mala vyriešiť sama so sebou. To je tým, že ja som mala vždy problém nadviazať a udržať nejaké vzťahy a aj teraz sa tu ledva s niekým pozdravím, nehovoriac o dlhšej debate. A mne to takto bežne ani nechýba, som proste taká, len keď to zrazu vidím u iných ľudí, keď vidím, že je v tomto tak veľmi odlišný...tak dávam totálnu spiatočku. V jeden moment, keď som s ním, som celá unesená a v druhý sa zrazu zmierujem s tým, že všetky moje predstavy a sny sú beznádejné. To sa presne stalo v pondelok. Myslela som si, že to, že mi napísal znamenalo niečo viac. A zrazu som bola hodená do reality, v ktorej to nefunguje ako v béčkových amerických filmoch. A dnes sa už riešilo, či sa tej veci ohľadom workshopov budem venovať ďalej...a ja by som sa možno aj, len je tu ale. A netuším, čo mu poviem. Mňa tie workshopy bavili, hlatala som to aj s navijákom, sú to zaujímavé veci a veci do života, lenže ak tam mám chodiť a stále čeliť tomu, s čím sa neviem vyrovnať, stále mám na neho narážať a stále dostávať a strácať nádej, tak to nedokážem. Aj po tomto workshope som sa mala chuť hodiť pod prvé auto. Keby to boli čisto prednášky, tak idem z tade s úsmevom. Takto som domov prišla so slzami na krajíčku. Lebo zase som mala nejaké očakávania a znovu prerazila realita. A ja asi nie som človek do reálneho života. Ale stále ma napadá myšlienka, že by som do toho išla, aby som sa postavila vlastnému strachu. Lenže sa bojím, veď jasné... Ale mám chuť to vyskúšať, lebo ma to zaujalo a možno je hlúpe pred tým ujsť. A ja fakt neviem, čo mu najbližšie poviem. Teraz ma napadá, že by som mu povedala, že by som to aj začala robiť, lebo akurát končím v hoteli, ale nechcem, lebo by som ho stretávala a trapošila a bola dokolečka ranená... Lebo mi na ňom záleží, viac ako by malo. Začínam ľutovať, že som tam vôbec išla. Mám pocit, že je toho na mňa akosi veľa. Zajtra mám ísť do roboty, musím znovu vstať skoro ráno a premáhať sa ako vždy... Aj keď sú to asi už fakt posledné dni v tom hoteli, aj tak mi to príde už nekonečné. Chce sa mi plakať. Lebo on je v meste a išiel si s nimi niekde sadnúť, na nejakú oslavu či čo... Chcela by som aby bol so mnou a aby to bolo zase také ako minule, ale viem, že to sú len moje predstavy. A myslela som si, že to osud mi nedožičí príležitosti a nesplní moje sny, ale hej, on mi to všetko donesie ako na podnose, len ja odrazu neviem, čo s tým. Čo s príležitosťami. Čo so splnenými snami. Inak toto som asi potrebovala. Aby ma začala fackať realita. Musela. Viem, že aj toto ma má niekde posunúť a niečomu naučiť. Chce sa mi plakať, lebo som bola pozrieť starkú a padla a mala celú tvár doráňanú a ja som si musela zahryznúť do pery, aby som sa nerozplakala pred ňou.
Možno by som mu mala povedať pravdu, ktorú asi aj tak tuší. Možno by som mala. Ale nepoviem, lebo nechcem byť ako Miša. Nechcem ani kvôli nemu plakať večer do vankúša. Nič mu nepoviem, aj keď to je jasné, lebo by som sa pred ním stala ešte zraniteľnejšia. A čo by sa tým vyriešilo? A očividne má dosť kamarátok, ja viem, že za toto by som si zaslúžila facky, ale no a čo. Jediné, čo teraz chcem, je nemyslieť. Lebo zrazu znovu vtrhol do môjho života, narobil v ňom bordel a ja som začala zanedbávať všetko, čo bola predtým priorita. Škola. Učenie. Tam na workshope ma napadlo, že by bolo najlepšie to celé nechať, ja by som sa vrátila ku knihám a k svojmu hlavnému cieľu a on by sa venoval tomuto ďalej. Ale tá myšlienka zabolela. Lebo hej, všetko to hrozne bolí, ale... No dobre to je jedno. Ale vážne nepotrebujem počúvať o brunetkách a o tom ako to mohol využiť a aspoň ju pretiahnuť. Nech sa akokoľvek tvárim, že ha ha...
Nie som o nič múdrejšia po tomto článku, len viem, že zamilovať sa je vždy prúser. Ľutujem, že som do toho padla takto hlboko a že to stihol zistiť z môjho správania, lebo to by iba debil nepochopil. Proste ma serie, že to už pravdepodobne vie. Chcela som vyzerať nad vecou. Ale už vážne nie som.
Ale pravda je taká, že za posledný týždeň a niečo som mala zároveň veľké šťastie a to len teraz všetky tieto prvotné emócie, zatienia všetko to dobré a neskutočné. Som len vystrašená a potrebovala by som niekoho, kto by ma objal a uistil v tom, že je to vporiadku.

Like a boss

22. dubna 2013 v 19:41 | Sayuri

Tento článok je písaný za horúca. Tak možno bude trochu emotívny...
Proste sa cítim hrozne. Mám pocit, že som dojebala niečo dôležité. A možno nie. Ja proste neviem povedať, či bolo čo dojebať. Viem, že je jedno čo si myslí... Len viete. Niekoľko dní som si sedela v bavlnke, snívala a bola niekde v oblakoch. Len preto, že mi napísal. Lebo som si myslela, že to nie len tak. Lebo mi napísal o jednej v noci. A zrazu som sedela v tej kaviarni, on sa bavil s tou čašníčkou a ja som si pripadala tak príšerne. Aj som sa tak chovala. Ako trapka. To ani nejdem ďalej komentovať. A ako to vždy príde, po sladkom snívaní, človek narazí na krutú realitu. A mňa viete čo serie? Že sa všade s každým zdraví, že pozná milión ľudí, že som sa pred ním strápnila...že ja nepoznám nikoho, že ja ak vôbec som tak som pre neho len jedna z viacerých možností. On nie je na mňa odkázaný. Vpodstate ani ja na neho, ale... Viete tie posledné dni som dúfala v také hory doly, že som sa jednoducho sklamala. A vidieť ako ho Miška stále chce... A ja neviem. Proste mám pocit, že všetko aj tak, čo robí, robí len pre tú prácu. Že nie je v tom nič viac, ja nie som nič viac. Ale najviac ma mrzí to aká som. Skutočne. Proste je to tak. Nedokázala by som s ním normálne fungovať, lebo by som to proste nedokázala. Stačil mi na to tento deň. Na to zistenie. Kruté zistenie. Je to tým, že som do neho zamilovaná a už sa neviem normálne chovať. A je to tým, že moje sebavedomie je...vlastne ani nie je. Neexistuje. Viete, chcela som tak veľa, mala som toľko predstáv a akoby sa mi dnes rozplynuli pred očami, kvoli vlastnej ..neschopnosti. Robí so mnou také veci, a ja to neviem ovládať. Teraz sa cítim tak...divne. A totálne to zamrzelo. To všetko. To je na dlho. A chce sa mi plakať. Hrozne.Lebo som si uvedomila, že ja nedokážem mať vzťah. Akokoľvek veľmi o ňom doma snívam, akokoľvek si myslím, že by to mohlo fungovať....nemohlo. Nie som na to pripravená. Mám pocit, že som premeškala to obdobie, keď som mala chodiť s kadekým, tak nezáväzne, alebo aj záväzne, hlavne mať nejaké vzžahy a mám pocit, že teraz to už nejde. Že to nedokážem. A mám strach, že ma nikdy nikto nebude milovať tak veľmi aby to moje trapošenie prekusol a ...chápete. Alebo potom nikdy nebudem s človekom, ktorý sa mi naozaj páči. Pred takým človekom budem vedieť byť sama sebou. Teraz sa mám s ním stretnúť niekedy, neviem kedy... Aby som mu povedala ako sa mi páčilo na tom workshope. Workshop bol super až na to, že som nemyslela, že to nadväzuje na to predtým... Myslela som si, že sú to len besedy, ktoré nám majú niečo dať, ale nič od nás nebudú chcieť. Smola. Ale to ma trápi teraz asi najmenej. Neverím, že si dokážem takto dojebať vlastné sny...a mne niekedy už vážne ako keby príležitosti samé prichádzali, ale ja ich poseriem, na celej čiare to skazím, len tým, že som zakomplexovaná krava. A je to proste tak. Tohto sa človek nezbaví len tak. Viete ak žijete dlho nejaký život, a dlho premýšľate o sebe v zlom, a dlho ste samy, nemáte skúsenosti a jediné, čo robíte je že snívate o tom či onom...tak vždy narazíte na realitu, v ktorej sa neviete pohybovať, lebo je rozdiel medzi realitou v bezpečí domovu a realitou v teréne. Aj keď si myslíte, že to či ono zvládnete, tak to nie je pravda.
Chcem len povedať, že som asi pekelne mýlila, keď som si myslela, že z toho niečo môže byť. Niečo reálne. Je to presne ako povedal Woody Allen...."Jediné, čo v živote mám, je moja predstavivosť."
A to je celé.

(27) day of way to perfect summer

15. dubna 2013 v 12:02 | Sayuri
Tento článok vznikol len preto, že na jeho konci bude pesnička, na ktorej som momentálne závislá. Až tak, že si ju dokážem hodinu púšťať stále dokolečka. Až tak, že mi z nej šibe a bolia ma už uši, ale aj tak si ju pustím zase, lebo som na nej závislá. A bodka.

Z každej strany na mňa útočia udalosti a akcie, na ktoré by som tak veľmi chcela ísť, ale má to háčik. Nemám s kým. Surprise. Napríklad taký Glen Hansard, do pekla, ako je možné, že ho vôbec napadlo ísť na Slovensko (inak zabolelo, že sa rozišiel s Markétou :() ?? A ešte aj deň pred mojimi narodeninami. Bol by to krásny darček, keby mi niekto na neho kúpil lístok a ešte tam aj so mnou išiel. Do Bratislavy. Ale myslíte, že sa niekto taký nájde? To by som musela mať trošku väčšie šťastie na ľudí. Ale o tom tu teraz písať nebudem, aj keď som chcela. Lebo si nebudeme kaziť náladu a tak.

Inak si myslím, že som v mojom projekte dosť postúpila. Robila som invenútru skrine a vyhodila som asi päť kusov riflí, ktoré mi boli malé! Juchú. :D Dokonca aj šaty, ktoré som si minule kúpila v Nitre, musím ísť vymeniť za väčšie, lebo citujem mamu: "Si v nich nadiata ako hurka."
Vonku je úplne krásne, už sa teším, keď sa budem môcť vonku opaľovať. Z biológie som z buniek preskočila na ľudksé telo, lebo to ma zaujíma viac. A začala som sociálnu psychológiu, ktorú som si pôvodne chcela nechať nakoniec, ale myslím, že je dosť dôležitá, preto s ňou začnem radšej čím skôr. A dnes som sa konečne prekonala a zavolala zubárke, a v máji idem na preventívku. Juchú. :(
A končím s týmto článkom (s hlbokou pointou), lebo ma napadajú už iba negatívne veci a o tých tu nechcem mať zmienku. Len som chcela...viem, že ma v živote čaká niečo lepšie. Zaslúžim si to. Zaslúžim si veľa kamarátov a úžasných priateľov, muža, ktorý ma bude milovať nech sa deje whatever... Zaslúžim si byť šťastná. Zaslúžim si aby ma prijali na výšku. A viete čo? Aj to dostanem. A bodka. Nie výkričník!

A teraz už len....let her go...

Nie je nič zlé na tom aká som.

13. dubna 2013 v 11:37 | Sayuri |  Obľúbené
Toto mi pomáha prežiť. Pri tomto sa dokážem smiať, nech sa deje whatever. Milujem Jess, Nicka, Winnieho, Schmidta a Cece. Milujem tie ich trafené rozhovory a názory. Milujem to akí sú šialení a páči sa mi ten seriál, lebo napriek všetkému sú stále priatelia a tolerujú sa navzájom. Proste, aj ja by som chcela raz stretnúť takých ľudí. Mať takých priateľov, pred ktorými by som mohla byť sama sebou a neodsudzovali by ma, nemali by také zmýšľanie ako tí ľudia, na ktorých som natrafila doteraz. Celý ten seriál mi pomohol uveriť, že som dobrá taká aká som a že záleží len na tom s akými ľuďmi človek je. Myslela som si, že ja som ten nesprávny kus, ale je to naopak. Väčšina ľudí je pokazených. Myslím tým ich myslenie a názory. Každý sa snaží priveľmi nevytŕčať z radu, alebo zaprieť sám seba len aby zapadol medzi ostatných ,ale z takých ľudí mi je oficiálne nagrc. Nikdy som nebola ako väčšina ľudí a ani nebudem. A raz nájdem takých úžasných ľudí, akých našla Jess!! A to už je fakt, čo povedať, keď si stále sťahujem nové časti a titulky, lebo inokedy ma to rýchlo prešlo a nijaký seriál som nedopozerala, ale tu sa už neviem dočkať ďalších častí a škoda, že natáčajú iba druhú sériu. Plánujem si vypísať všetky ich výroky, aspoň sa nejak zabavím. A teraz vás idem zaspamovať gifkami a obrázkami a výrokmi zo seriálu New Girl ;-).

Najväčšia pohodička pred notbukom s pukancami. :-)

:D
Jedna z naj častí...o rybyčke Cece. :D

Najväčší záchvat pri tomto ich rozhovore. :D Nick je známy tým, že nie je zrovna najbohatší muž planéty, skôr naopak.:D

Lebo to priatelia pre seba robia...

Športom ku zdraviu. :D Časť, keď sa Jess dozvedela, že Schmidt a Cece spolu spávajú a nahnevala sa, že to pred ňou tajili.

Jess a Nick. Mali by byť spolu, mali by mať spolu deti, a nakoniec aj zostarnúť spolu.Amen.



Winston. :D (moja reč)
Byť ako ona.
Naozaj je to vporiadku?
:D:D:D:D
Keď sa Jess zachichotala na Nickovom pinjas. :D

Ááááách.


Tiež jedna z naj častí. :-D
"I'm going to be fine, you know why? cos I met you. That's why I'm ok"



Keď si Jess vyrazila s chalanmi do baru, kde robí Nick a išla baliť chalanov. :D


Niekedy sa v ňom vidím. :D







:D:D


Oukej, už by aj stačilo...:-)
love.peace.new girl.

Sweet disposition.

8. dubna 2013 v 20:35 | Sayuri |  Galéria

Roses are red. Violets are blue. Fuck you, whore.

Tento čarovný kufrík som kúpila v malom čarovnom obchode, ktorý som len teraz objavila a do ktorého začnem chodiť asi pravidelne. :-)


Sladké O.O
Kabát, s ktorým to bola láska na prvý pohľad. :-)

Jedlo !! ^^

Je v poriadku byť vystrašený.

7. dubna 2013 v 17:42 | Sayuri |  Bežné denné úvahy asociálky
Akosi začínam o všetkom pochybovať. Zrazu je teplejšie a ja sa cítim akosi horšie. Všetci ľudia sa radujú dobrému počasiu a ja sa mám chuť zahrabať pod perinu. Možno je to len chvíľkové obdobie. Dúfam. Začínam pochybovať o tej škole, začínam pochybovať o sebe, či bolo správne odísť z tej práce a ísť do niečoho, čo je neisté. Tak či onak, viem, že toto nebolo nič pre mňa, ale aj tak ma zaplavujú pochybnosti a akési zlé pocity. Neviem ich vysvetliť...alebo? Viem, len nechcem o tom hovoriť. Vlastne chcem. Len nemám s kým. Ľudia z môjho blízkeho okolia netušia, čo sa odohráva v mojom vnútri. Riešim ich frajerov/ky, ich problémy a tvárim sa, že žijem nejaký život bez citov a potreby lásky a že mi je všetko jedno.
Púšťam si video z minuloročného Tomorrowlandu a mám z neho zimomriavky. Práve v takých chvíľach, keď mám presne takúto náladu, by som najradšej hopkala na festivale alebo išla na party a robila tie hlúpe veci, čo robia tie hlúpe trinásťročné decká, ktoré si myslia, že chľastať je kúl. Dívam sa na to video a túžim tam byť s tými prešťastnými ľuďmi a aspoň niekoľko dní nemyslieť, len sa baviť.
Keď som pri tom, včera som po dlhej dobre bola vonku a bavila sa. Lebo väčšinou aj keď idem von, tak domov idem s horšími pocitmi aké som mala predtým. Ale teraz to bolo fajn, smiali sme sa, jedli palacinky, kreslili na bločky kurčatá, dokonca som bola párkrát vtipná (a nesmiala som sa iba ja na svojich vtipoch!), aj som dobre vyzerala, aspoň sa mi to tak zdalo po jednom pive, keď som sa videla v zrkadle na záchodoch. A vedela by som si predstaviť viacero takých večerov, v kruhu fajn ľudí, s ktorými vyjedame pukance a pijeme čierne pivo.
Aj môj posledný deň v práci bol super, lebo tam bola akurát akcia a bolo fajn to sledovať aj keď by sme boli radšej tými, čo sa tam bavili. Ale bol tam jeden Čech, ktorý stále po mne pozeral a potom sme sa stretli na véckach (znie to vtipne takto :D) a on sa opýtal svojho kamoša, čo tam akurát vošiel, že čo tam delá a on taký, že to stejný co ty. A ja som sa smiala, ale odišla som a potom vždy keď som zase zbadala ako z diaľky čumí na mňa (inak robil tam zvukára či čo), tak som sa musela smiať a ešte tesne predtým ako sme končili, prešiel okolo a usmiali sme sa na seba a on si začal pískať (asi to bol taký istý šialenec ako ja). Bolo to celé také ako zo sna, lebo už aj bola hodina na to aby sme už dávno spali, ale mohli sme sa pokojne začať rozprávať, ale ani jeden nezačal, a takto to bolo len také o pohľadoch a úsmevoch a tak to aj skončilo.
Ono mi budú niektoré veci chýbať z tej roboty, ale na druhej strane je veľa vecí, ktoré mi vadia, ale to je asi všade tak.
To, že zajtra idem zase na ten pojebaný úrad, ma asi zabije! -.-

Prajem si aby natočili ešte ďalšie a ďalšie časti New Girl a to čo najskôr. Som do neho zamilovaná. Lebo tí ľudia tam sú priatelia napriek všetkému, svojim povahám, úletom, vlastnostiam, chybám a nedokonolastiam.


PS1: Asi idem jesť.
PS2: Jediné na čo sa teraz teším je Doba ľadová 3 večer v telke. ^^
PS3: Lúči sa s vami nieprávevosvojejkoži Sayuri.
A ozaj, kto pôjde so mnou na Tomorrowland?