I'm just scared.

26. dubna 2013 v 20:48 | Sayuri
Hrozne potrebujem písať, hovoriť, všetko... Po tom pondelku, keď som bola úplne nemožná, som s ním znovu bola. Sedeli sme v parku a bolo to dokonalé. V jednom momente zapli fontánu, takú čo strieka dovysoka, a mne to pripomenulo ten film. Rozprával mi také veci, ktoré podľa mňa len tak niekomu nehovorí. Nebudem ich tu vypisovať, ide o to, že sa mi fakt zdôveril s kadečím a ja som si uvedomila, že môj pocit bol správny. Ten pocit, že je podobný ako ja. Viete, mne sa tým stretnutím úplne splnil sen, hoci som tam išla s pochybnosťami. O samej sebe, ale to je na zvlášť článok. Mohla som mu pokojne rozprávať to, čo si naozaj myslím. Mohla som sa s ním rozprávať o šťastí, rozvíjaní osobnosti, o všetkých tých sračkách, ktoré ma v poslednom čase zaujímali a očividne aj jeho. Aj vtedy, keď mi napísal o jednej v noci, tak som nespala. Zobudila som sa a bola som hore. A vidím...videla som v tom niečo...osudové. Ja neviem. Možno v tom nič nie je. Mieša sa vo mne toľko pocitov, že ani neviem či dáva zmysel, čo píšem... Či to vôbec chápete. Len mám pocit akoby konečne do môjho života prišiel niekto, kto stojí za to, ale na druhej strane je to akési... Čudné? Neviem ako sa mám k tomu postaviť. Príliš to rozoberám v hlave a to je ten problém. Aj dnes po workshope som mala chuť utekať, len nech nepríde a nerozpráva sa so mnou.
A znovu som sa chovala trápne. Odpovedala som mu maximálne "hm" a "ahoj". A dolu schodami som priam utekala, ešte aj Miša na mňa kričala, kde tak bežím. Áno som trapka. >,< Pritom som sa mohla chovať úplne prirodzene a normálne, lebo veď čo sa deje? A toto je ten problém. Že sa to deje a ja neviem čo s tým mám robiť. Bojím sa toho. Pravda je taká, že som do neho zamilovaná, ale to už viete. Bola som celý ten čas ako som tam takmer pred rokom prišla robiť až doteraz. Aj celé tie mesiace, čo som ho nevidela. Aj ten môj projekt bol tvorený viac menej kvôli nemu. Ale nie som si istá, či som už pripravená. Ide o to, že neviem o čo ide jemu. A ide o to, že...toto možno bude znieť divne a možno to ani nepochopíte...ale mne vadí to aký je keď je s inými. A teraz nehovorím, že sa pretvaruje, aj keď si myslím, že možno z časti hej, ale ide o to... Že práve táto jeho stránka ma vždy zmiatla. Na jednej strane samé srandičky... Na druhej je ako ja. Taký iný. Neviem to inak vysvetliť. Ale ja nie som medzi ľuďmi taká ako on. Mne nejde tak komunikácia a medziľudské vzťahy. Jemu očividne hej, a to ma serie. Vidieť ako keď sú naokolo ľudia, tak s každým si má čo povedať a s každou babou sranduje a ... Dobre možno tým ostatným nepovie, to čo povedal mne, lebo vycítil, že mne môže, ale aj tak ma serie, keď sa aj napríklad dnes tak zvesela bavil s tou peknou babou. A ja viem, že to sú také sračky, ktoré môže riešiť len zakomplexovaná hlava, ale...neviem si pomôcť. A do toho celého vidieť ako je Miša z neho stále paf. Nechcem byť len ďalšia, čo neodolala jeho čaru. Pochybujem, že to cíti tak isto. A ja by som nezvládla sa pozerať na to, ako keď niekde ideme, každého zdraví a hlavne si zasranduje s kamoškami. Sralo by ma to. Už teraz ma to serie. A viem, že to je proste môj problém, ktorý by som si mala vyriešiť sama so sebou. To je tým, že ja som mala vždy problém nadviazať a udržať nejaké vzťahy a aj teraz sa tu ledva s niekým pozdravím, nehovoriac o dlhšej debate. A mne to takto bežne ani nechýba, som proste taká, len keď to zrazu vidím u iných ľudí, keď vidím, že je v tomto tak veľmi odlišný...tak dávam totálnu spiatočku. V jeden moment, keď som s ním, som celá unesená a v druhý sa zrazu zmierujem s tým, že všetky moje predstavy a sny sú beznádejné. To sa presne stalo v pondelok. Myslela som si, že to, že mi napísal znamenalo niečo viac. A zrazu som bola hodená do reality, v ktorej to nefunguje ako v béčkových amerických filmoch. A dnes sa už riešilo, či sa tej veci ohľadom workshopov budem venovať ďalej...a ja by som sa možno aj, len je tu ale. A netuším, čo mu poviem. Mňa tie workshopy bavili, hlatala som to aj s navijákom, sú to zaujímavé veci a veci do života, lenže ak tam mám chodiť a stále čeliť tomu, s čím sa neviem vyrovnať, stále mám na neho narážať a stále dostávať a strácať nádej, tak to nedokážem. Aj po tomto workshope som sa mala chuť hodiť pod prvé auto. Keby to boli čisto prednášky, tak idem z tade s úsmevom. Takto som domov prišla so slzami na krajíčku. Lebo zase som mala nejaké očakávania a znovu prerazila realita. A ja asi nie som človek do reálneho života. Ale stále ma napadá myšlienka, že by som do toho išla, aby som sa postavila vlastnému strachu. Lenže sa bojím, veď jasné... Ale mám chuť to vyskúšať, lebo ma to zaujalo a možno je hlúpe pred tým ujsť. A ja fakt neviem, čo mu najbližšie poviem. Teraz ma napadá, že by som mu povedala, že by som to aj začala robiť, lebo akurát končím v hoteli, ale nechcem, lebo by som ho stretávala a trapošila a bola dokolečka ranená... Lebo mi na ňom záleží, viac ako by malo. Začínam ľutovať, že som tam vôbec išla. Mám pocit, že je toho na mňa akosi veľa. Zajtra mám ísť do roboty, musím znovu vstať skoro ráno a premáhať sa ako vždy... Aj keď sú to asi už fakt posledné dni v tom hoteli, aj tak mi to príde už nekonečné. Chce sa mi plakať. Lebo on je v meste a išiel si s nimi niekde sadnúť, na nejakú oslavu či čo... Chcela by som aby bol so mnou a aby to bolo zase také ako minule, ale viem, že to sú len moje predstavy. A myslela som si, že to osud mi nedožičí príležitosti a nesplní moje sny, ale hej, on mi to všetko donesie ako na podnose, len ja odrazu neviem, čo s tým. Čo s príležitosťami. Čo so splnenými snami. Inak toto som asi potrebovala. Aby ma začala fackať realita. Musela. Viem, že aj toto ma má niekde posunúť a niečomu naučiť. Chce sa mi plakať, lebo som bola pozrieť starkú a padla a mala celú tvár doráňanú a ja som si musela zahryznúť do pery, aby som sa nerozplakala pred ňou.
Možno by som mu mala povedať pravdu, ktorú asi aj tak tuší. Možno by som mala. Ale nepoviem, lebo nechcem byť ako Miša. Nechcem ani kvôli nemu plakať večer do vankúša. Nič mu nepoviem, aj keď to je jasné, lebo by som sa pred ním stala ešte zraniteľnejšia. A čo by sa tým vyriešilo? A očividne má dosť kamarátok, ja viem, že za toto by som si zaslúžila facky, ale no a čo. Jediné, čo teraz chcem, je nemyslieť. Lebo zrazu znovu vtrhol do môjho života, narobil v ňom bordel a ja som začala zanedbávať všetko, čo bola predtým priorita. Škola. Učenie. Tam na workshope ma napadlo, že by bolo najlepšie to celé nechať, ja by som sa vrátila ku knihám a k svojmu hlavnému cieľu a on by sa venoval tomuto ďalej. Ale tá myšlienka zabolela. Lebo hej, všetko to hrozne bolí, ale... No dobre to je jedno. Ale vážne nepotrebujem počúvať o brunetkách a o tom ako to mohol využiť a aspoň ju pretiahnuť. Nech sa akokoľvek tvárim, že ha ha...
Nie som o nič múdrejšia po tomto článku, len viem, že zamilovať sa je vždy prúser. Ľutujem, že som do toho padla takto hlboko a že to stihol zistiť z môjho správania, lebo to by iba debil nepochopil. Proste ma serie, že to už pravdepodobne vie. Chcela som vyzerať nad vecou. Ale už vážne nie som.
Ale pravda je taká, že za posledný týždeň a niečo som mala zároveň veľké šťastie a to len teraz všetky tieto prvotné emócie, zatienia všetko to dobré a neskutočné. Som len vystrašená a potrebovala by som niekoho, kto by ma objal a uistil v tom, že je to vporiadku.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.