Květen 2013

Cause with your hand in my hand and a pocket full of soul, I can tell you there's no place we couldn't go.

27. května 2013 v 13:08 | Sayuri
"Ako môžeš váhať? Riskuj! Riskuj hocičo!
Nevšímaj si už názory iných, ich hlasy.
Sprav pre seba tú najťažšiu vec na svete.
Konaj pre seba. Pozri sa pravde do očí."
- KATHERINE MANSFIELD

Začala som čítať jednu úžasnú knihu, ktorá mi dodáva odvahu a upravuje moje zlé myslenie a nesprávny pohľad na svet. Zvláštne ako človek číta tie stránky, a objavuje niečo, čo vo svojej podstate už dávno tušil, ale si to naplno uvedomí až keď to vidí čierne na bielom v knižnom vydaní. Nehovorím, že tá kniha urobí zo mňa človeka, akým chcem byť, ale je to ďalší krôčik k tomu, aby som sa takou stala. A tá kniha sa volá Objavte svoj osud s mníchom, ktorý predal svoje ferrari.
A tak trávim tieto čudné chladné májové dni zahrabaná v kúte na posteli a čítam a čítam a čítam. Striedavo sa učím a potom znovu čítam mnícha a potom len premýšľam. Lebo je tam veľa vecí na zamyslenie. Teší ma, že tento druh kníh je stále rozšírenejší a že veľa ľudí sa sústredí na zlepšenie seba a tým aj všetkého naokolo. Hoci som vždy robila iné veci ako väčšina ľudí a z časti to je tak stále, ale toto je iné... Lebo sa tým plní moja predstava, že všetci budeme žiť v mieri a láske a naša planéta bude dokonalé miesto na život. :D Normálny raj.
Vždy som mala takú predstavu, že by sa všetci mali radi, že by sa ľudia neodsudzovali a je jedno za čo, či za farbu pleti alebo krivé nohy... Chcela by som, aby sme všetci navzájom boli priatelia, aby neexistovala nenávisť a zloba, faloš a zákernosť, nevera a tak ďalej. A chcela by som, aby sa ľudia viac vrátili k prírode a prirodzeným veciam. Aby všetci zhodili masky, ktoré nosia pre to, aby sa zapáčili iným. Nehovorím, že som o niečo lepšia. Som taká istá ako väčšina ľudí, len málokto je už v tom štádiu, že je dokonale sám sebou, nič pred nikým nehrá, je znovu tým malým dieťaťom, ktorým kedysi bol a jediné na čo sa sústredí je, aby nikdy nešiel proti svojmu prirodzenému ja. Ale to je na strašne dlho.


Nerozmýšľam nad tým často, ale raz za čas sa stane, že zrazu dostanem hrozné nervy na otca, za všetko, čo robí a robil. Hnevám sa na neho a minule mi napadlo, že by som radšej bola keby nebol, lebo to by nám len uľahčil. Neznášam, keď z neho naobed cítiť chľast. A je vlastne jedno či je to naobed. Neznášam to, že tým sprostým alkoholom si všetko kompenzuje, že tým všetko rieši. Je to zbabelec. Ale áno, kto som ja, že môžem súdiť iných... A chápem, že nemal ľahký život, ale ako moja mama povedala, ani ona nemala a nerieši to takto. Mám chuť ho prefackať a nakričať na neho nech sa spamätá, ale viem, že to teraz neurobím, ale viem, aj to, že raz určite. Lebo raz sa skončí to, že sa budeme tváriť, že sa nič nedeje (to mi presne pripomína to, čo povedal Schmidt Jess, že nie rodina sa nerozpráva o problémoch, ale čaká kým sa samé vyriešia a zmiznú). Len dúfam, že budem mať odvahu mu povedať všetko, čo si myslím. Je mi ľúto, že tak ničí vpodtaste jedinú istotu, ktorú som mala, aj keď už dlho viem, že to tak nie je.
Som rozhodnutá postaviť sa veciam, z ktorých mám najväčší strach. Vždy keď zistím, že toho alebo onoho sa bojím, tak do toho pôjdem s odhodlaním. Chcem byť odvážna. A bodka.
A ešte som si uvedomila jednu vec. Že niekedy musíme nechať ísť niektorých ľudí. Musíme sa pohnúť ďalej a nemyslieť na minulosť a snažiť sa dať dokopy niečo, čo možno pokope už nemá byť. Niektorí ľudia musia z nášho života odísť, aby uvoľnili miesto pre iných. Tak to proste je.

PS: Návrat Mattovho hlasu, mojej staro-novej lásky.
PS2: A teraz sa idem zase zahrabať do môjho brlohu z periny, deky a vankúšov. (Je to normálne takáto zima? V máji?!)

Musím tým prejsť a je mi jedno aké ťažké to bude.

24. května 2013 v 15:27 | Sayuri
Často sa mi to nestáva, ale je tu opäť obdobie mojej nadnesenej nálady. Neviem čím to je, ale možno tým, že posledné dni som bola veľa s ľuďmi. Vďaka tomu dosť zanedbávam učenie, z čoho mám aj priamo úmerné výčitky, ale dnes a cez víkend to doženiem (genetika je teraz môj úhlavný nepriateľ). Musím spomenúť môj predvčerajší výlet do vedľajšej dediny s bývalým spolužiakom. To, že je to z časti idiot sa včerajškom nezmenilo, aj keď trochu sa zmenil. Za ten čas, čo som ho len občas stretla v autobuse. Zmenili ho nepriaznivé udalosti, a preto už nie je taký povrchný mačo. A ja si rozumiem s ľuďmi, ktorých bije život. Detail je, že celý čas hovoril o sebe, ide o to, že domov sme išli v tme po starej ceste, svietil mesiac, my sme sa smiali a potom začalo popŕchať. Ale my sme si to užívali. Hovoril o tom aké hlúpe je báť sa a hlavne sa báť, čo povedia iní ľudia. S tým som musela súhlasiť. A tak sme ako blázni utekali... Ja len že...ja ho nemám veľmi rada, ale ako často človek narazí na ľudí, s ktorými môže toto robiť? A s kým sa môže rozprávať o tom, že na ničom nezáleží iba na vlastnom šťastí. A že keď na niečo človek myslí každé ráno, keď vstane a potom celý deň a nevie to dostať z hlavy, tak to je to pravé.(Vtedy som si spomenula na Miša.)
A to je tiež niečo, čo chcem napísať. Lebo jeden deň, už ani neviem kedy som proste klikla na jeho meno na fb a napísala mu, keď bol online. Vždy som si vravela, že to neurobím...že to nemôžem urobiť. Ale aj tak som to urobila, lebo som veľmi chcela. A som tomu rada. Že som sa postavila strachu. Strachu z toho, čo sa stane potom. A zrazu, keď som sa tamu postavila, tak už necítim strach. Už mi to príde ako úplne obyčajná vec. A tak som prišla na to, že sa niet čoho báť.


Minulý týždeň bol zase jarmok a večer som bola s pár ľuďmi, ktorých som dlhšie nevidela, a bolo celkom dobre. Hlavne, že som bola medzi ľuďmi. A ďalšia vec, ktorá ma potešila, že mi kamarát doniesol z Anglicka prívesok na kľúče s Kidom. A konečne som vypadla niekde inde fotiť a objavila som nové miesta, kde ešte aj pôjdem fotiť. A raz doma som si uvedomila, čo urobím, keď ma nezoberú na školu. Ale pravdaže...prijmú ma. Lebo lepšiu psychologičku tam mať nebudú. (Asi o tri týždne mám už prijímačky, nechápem ako rýchlo to letí...) A výhoda toho, že som bola posledné dni menej doma, je jasná. Menej preberám v hlave jeho. A čo bude, a prečo to už nie je... Už mi je to jedno. Je mi jedno, či fakt pôjdeme von, či zavolá... Je mi to tak všetko zvláštne u prdele, že sa nespoznávam. A cítim sa tak ľahko a bláznivo. Lebo ma už nič nedrží pri zemi, žiaden strach. Ok. Zniem ako sfetovaná, but who the hell cares??
A teším sa aj z toho, že v New Girl sa veci dobre vyvíjajú. Je to medzi Nickom a Jess trochu čudné, je jasné, že si nechcú navzájom ublížiť, a proste idú do toho, nech to môže dopadnúť akokoľvek. A Schmidt úspešne sabotoval svadbu Cece! A Winstona pohrýzol jazvec. :D :D
Teším sa aj z toho, že som si včera kúpila nové tričko a sukňu a knihu. A toto leto sa knihami zavalím a nič iné nebude existovať, len nekonečno príbehov... Cudzích.

A tento týždeň som bola vo fitku... A bol to super pocit, na bežiacom páse som si predstavila, že utekám z tejto dediny. :D Nikdy som toľko nezabehla. A s takou radosťou. A cvičenie je celkovo radosť, pôjdem tam zase. :-) A je to divné, ale jednoducho kašlem aj na zoznam, na projekt, aj keď je už koniec mája. Všetko ide nejak samo, na nič netlačím, len sa nechávam unášať. A budem robiť len to, čo chcem a keď ma zastaví strach alebo niečo zlé, poviem si, že je to jedno, lebo... Existuje milión lebo.

"Väčšina ľudí nezistí ako žiť, kým nie je čas zomrieť - a to je smutné. Väčšina ľudí stratí najlepšie roky svojho života pozeraním televízie. Väčšina ľudí zomrie v dvadsiatke a pochovajú ich v osemdesiatke. Prosím nedovoľte, aby sa to stalo aj vám." Robin Sharma; Objavte svoj osud, s mníchom, ktorý predal svoje ferrari.

Jednoducho povedané, teraz som šťastná. A je jedno do kedy mi to vydrží. Skutočne je to tak, že najlepší recept na vlastné šťastie je robiť to, čo skutočne chceme. To, že prekonáme samých seba a odhodíme strach...znamená, že odhodíme aj vlastné nešťastie.

'There's probably no God...now stop worrying and enjoy your life'

9. května 2013 v 10:59 | Sayuri
Dávno som nenapísala niečo k môjmu projektu, tak som tu a píšem. Dopísala som do zoznamu sebavedomie. Myslela som, že vyplynie nejak samo z toho, keď dosiahnem ostatné veci, ale nie... To je niečo oveľa komplikovanejšie, niečo, čo chce oveľa viac práce na sebe. V prvom rade by som sa mala pozrieť do zrkadla a povedať si aká som krásna a uveriť tomu. Ha-ha.
No a to s tým učením...snažím sa do toho stále pozerať, aj to čítať, len so zapamätaním je to horšie. Ostáva mi už len niečo trochu vyše mesiaca...ale viem, že to dokážem a že ma prijmú. Musia. Nijaká iná možnosť neexistuje.
Rozhodla som sa nejaký čas upustiť od fejsbuku. Zase som sa tam vytočila, ešte asi v pondelok som si povedala, že tam nebudem chodiť, išla som a môžem si trieskať hlavu o stôl... Lenže ono je to už zvyk, ktorého sa chcem zbaviť. Môžem už okašlať všetkých ľudí, aj tak nikto za nič nestojí a celé je to...aj tak...hm...proste tí ľudia sú tam furt. Fakt, večer je tam milión ľudí, a mne sa chce kričať, že prečo žijem v takomto svete? Keby som neodháňala od seba ľudí a mala s kým tráviť čas, tak by som sa radšej každý večer prechádzala vonku. Hrozne by som chcela niekoho s kým by som mohla mať v paži celý fejsbuk a niekoho s kým by som trávila čas užitočnejšie. Je to smutné, koľko som už aj ja času strávila na debilných sociálnych sieťach... Ale načo? Za pár krátkych viet, ktoré vám človek inak ani nepovie do očí? Ľudia potrebujú komunikovať, ale namiesto toho, aby sme si išla niekde sadnúť, tak si radšej budeme písať neosobné písmenká cez čet. A už mám aj plné zuby všetkej tej pretvárky, a tých fotečiek s best frendmi, pričom som si uvedomila jednu vec. Vždy ma tieto veci dosť srali, ale zistila som, že nikdy nie je nič tak ako vyzerá. A už vôbec nie na fb. Tam môžte byť fakt čímkoľvek (väčšina ľudí sa rozhodla pre idiotov..). Vždy ma dosť serie keď tam vidím párikové fotky a fotky z nejak super hard akcií, kde všetci vyzerajú, že sa bavia najviac na svete a majú najlepších kamarátov na svete. Ale viem, že to tak nie. A ak je, tak len preto, že tam všetci majú tri promile, a vždy keď sú tí ľudia spolu, tak sa ich hladina alkoholu v krvi musí pohybovať okolo tej trojky, aby si vôbec mali, čo povedať. Tak to je a nikto ma nepresvedčí o opaku. Proste sa mi to potvrdilo pozorovaním ľudí,...napr. už len tie bežné rozhovory. Všetky sú viac menej o chlaste a o tom ako bol kto rozbitý. Ešte koncom minulého roka mi Ivana hovorila o tom ako už nikoho nemá, len mňa a ešte toho debila, do ktorého bola zamilovaná. Chcela som jej povedať, že ja nemám nikoho celý život, ale ako niečo také poviete ľuďom? Ale bola som pri nej, a tie osoby, s ktorými si nedávno hodila fotku na nástenku, vtedy neboli, teda boli, len mali svoj život a na ňu srali. Pamätám si, že raz mala jedna z nich prísť do mesta, veď aj prišla, ale nezavolala jej a potom jej len sucho odpísala, že na ňu zabudla. Hej, tak to napísala. Ale hlavne, že teraz majú bestfelaz fotku na fejsbučiku. Alebo ako mi povedal Mišo, že je málo ľudí, ktorý ho berú taký aký je, a že tiež si už s niektorými ľuďmi nemá, čo povedať.... A toto je celé o tom. Kto vás naozaj dobre pozná? Kto pri vás reálne stál, keď ste to potrebovali? Kto vám vždy zodvihne telefón a vypočuje si vás? Kto vás bude mať rád aj napriek tomu, keď uvidí aký skutočne ste? Hej, že urobí si z vás aj srandu, ale povie to tak, že viete, že to na veci nič nemení. Alebo komu môžete povedať čokoľvek? Lebo ja vždy rozmýšľam, čo komu povedať, nakoniec si väčšinu vecí nechám pre seba. Lebo načo...
Už som si nejak zvykla na samotu. Hej, na jednej strane často túžim po spoločnosti, ale kde nájsť dobrú spoločnosť? Aj tak mám väčšinou po nejakom stretnutí s ľuďmi, ešte horšiu náladu ako keď som sedela sama doma na zadku. Jsem asociál a je mi jedno co bude dál. Už nebudem riešiť či mám toľko "priateľov" ako ostatní. Jednoducho s kým budem chcieť byť, tak budem...
Neviem, ale v poslednom čase sú zase moje články také negatívne, aspoň ja mám ten pocit, pritom sa necítim nejak depkoidne. Proste si žijem svoje obyčajné dni, v ktorých sa nedeje nič neobyčajné. Aj keď by to možno chcelo už niečo, čo by bolo vau a ja by som o tom mohla napísať dlhý optimistický článok. Ale veď určite niečo také príde.;) Zatiaľ sa budem učiť, ignorovať fejsbuk (a čakať, že budem niekomu chýbať), jesť, pozerať hokej ♥, a keď vyjde slnko nasávať slnečné lúče (mám už celkom fajn opálenie :D, môj bod zo zoznamu).


A aj tak, vždy to tak bolo, že tí najlepší ľudia boli na okraji spoločnosti, tak fuck you, i'm fabulous! :D

Life is good, sometimes i forget.

6. května 2013 v 19:51 | Sayuri |  Obľúbené
Milujem tú pasáž, kde so smiechom spievajú I don't care, čiernobiely obraz...:-D



Nie je hriechom, ak sa o niečo pokúsite a neuspejete. Hriechom je to, ak sa o nič nepokúsite. (Suellen Fried)
Ak začne bojovať človek sám zo sebou, potom stojí za niečo. (Robert Browning)
Keď si úplne na dne, spomeň si na to, že musíš vstať a postaviť sa svojmu strachu čelom, lebo strach je iba myšlienka, ktorá blokuje v tebe odvahu, ktorú máš. Ver si a nič ťa nezastaví.
Niektorí ľudia majú moje rady tak radi, že si ich zarámujú na stenu, miesto toho, aby ich použili. (Gordon R. Dickson)
Mnozí neúspěšní jsou lidé, kteří si neuvědomovali, jak blízko byli úspěchu, když to vzdali. (Thomas Alva Edison)
Ísť do neznáma je lepšie ako zostať tam, kde nič nie je.

:DDDDDDDDD
Krááásne.
You sometimes think you want to disappear,
but all you really want is to be found.
KID CUDI