Červen 2013

Well life will pass me by if I don't open up my eyes .

25. června 2013 v 11:38 | Sayuri
Čítam si staré články na tomto blogu. Ako sa môj život prehupoval raz z dobrého do zlého a potom naopak.
Dôvody prečo sa presťahujem na nový blog:
- nechcem si vytvoriť príliš silné puto k tomuto blogu
- nechcem sa vracať k starým veciam ako je tá škola alebo on
A to je všetko. Iba dva dôvody, ale dosť silné na to, aby som z tadeto vypadla. Možno si to ešte rozmyslím, ale skôr nie. A v momente keď budem mať zase chuť písať, tak si založím nový. ale nebude to už nič na spôsob nového začiatku a veľkých plánov. Už si nerobím žiadne plány. :-) Pre istotu.

PS: Našla som aj článok o tom, že tuto nikdy nebudem šťastná. A nemýlila som sa. Mám pocit, že každý jeden deň tu navyše, ma pomaly ale isto zabíja. A tie články o ňom? Myslím si, že z toho niečo mohlo byť, ale možno nemohlo. Niekedy si neviem predstaviť, že by som patrila do jeho života, bola jeho súčasťou, ale na druhej strane viem, že skutočná láska by to všetko vyvrátila a niekedy by sa tam moje miesto predsa len našlo. Ale na čo o tom viac polemizovať? Je to tak ako to je a bude to tak ako to bude. :-)

I tried carrying the weight of the world, but I only have two hands. I hope I get the chance to travel the world and I don't have any plans.

23. června 2013 v 21:59 | Sayuri
Feeling my way through the darkness
Guided by a beating heart
I can't tell where the journey will end
But I know where it starts

They tell me I'm too young to understand
They say I'm caught up in a dream
Well life will pass me by if I don't open up my eyes
Well that's fine by me
So wake me up when it's all over
When I'm wiser and I'm older
All this time I was finding myself And
I didn't know I was lost
I tried carrying the weight of the world
But I only have two hands
I hope I get the chance to travel the world
And I don't have any plans
I wish that I could stay forever this young
Not afraid to close my eyes
Life's a game made for everyone
And love is a prize

Svet krásny býval, keď z okna som sa díval len nevinnými očami ...
Ten čas je, žiaľ, už za nami.
Dnes už to viem ...
Svet krásny býval, v ňom smial som sa a sníval, v ňom trpel som, aj miloval, aj smútil, aj sa radoval.
Nevravím, že čas všetko vzal...

People try to be happy even if it's not possible.

22. června 2013 v 17:07 | Sayuri
Napadla ma jedna vec. Asi by som mala ísť normálne k psychologičke, lebo takto to už ďalej nejde. Necítim sa štastná už hrozne dlho. Len by som asi potrebovala podporu, bojím sa toho, aj keď som si istá, že by mi to pomohlo.
Zvláštne, chcela som to ísť študovať a nakoniec to bude tak, že sama budem potrebovať rady psychológov.Život je...ehm...zaujímavý...

http://lyanellebeast.blogspot.sk

Narazila som na videá jednej baby, ktorá urobila super vlog na tému podváhy. Hrozne ma tým potešila, lebo mám rovnaký problém a potešilo ma, že nie som jediná.Sralo ma ako na mňa pozerala doktorka, alebo názory iných ľudí, ktorí absolútne nechápali, ale že úplne nič. Toto je jedna z mnohých veci, ktoré na sebe neznášam a snažím sa to zmeniť. Dokonca mi to tento rok aj išlo, keď som robila v hoteli, tak som sa úplne rozožrala, ale mám pocit, a ono to vlastne ani nie je pocit, keď som sa dnes postavila na váhu, že sa zase vracia tam kde som bola. Ale dosť dlhé obdobie som bola dosť chudá, a najskôr mi to ani nevadilo, ale teraz to úplne neznášam. A ťažko to zmeniť, lebo v tom hrá genetika veľkú rolu a do toho proste rada cvičím, takže to nie je teraz ideálne, ale rozmýšľam nad nejakým riešením. Ale tak či tak, ma tá baba hrozne potešila tým videom a ešte ma to aj povzbudilo. ;) Týmto jej chcem poďakovať. :)
A natočila aj video, kde hovorila o svojich telových nedokonalostiach. :D A tým si ma už úplne získala.
Tak ma tie jej videá chytili, že som nevedela z nich strhnúť zrak, a spať som išla až okolo pol druhej ráno, pričom som bola maximálne vydesená, lebo pozerám tie hlúpe horory a potom ledva prejdem večer na záchod z izby. To, že som tento víkend sama doma je super, ale noci sú strašné. Dni sú super. Ale noci sú fakt strašné. Ale dni sú vááážne super.
Mama mi nechala doma 20 eur a tak som ráno ako pani išla do obchodu a hádzala do košíku veci potrebné na prežitie, bez ktorých sa človek nezaobíde (čítaj: pepsi kola v plechovke, Twister, lízatko Toy story s nálepkou,...). Aj keď ma už prestáva akosi baviť byť sama. So sebou. A ešte s mojim druhým ja. Lebo ono je nudné. Lenže ma čaká ešte jedna desivá noc, ale bolo by fajn ,keby dnes idem spať skôr. Rozhodla som sa, že ukradnem zo šuflíku mamine kľúče a pôjdem do posilky, aj keď nechcela, aby som tam chodila sama.

Chcela by som normálne priberať a chcela aby sa mi ten tuk pekne rozdelil do správnych partií, hlavne čakám na deň, keď sa zobudím a zrazu budem mať prsia. To by bol šok. O.o

A... chcem sa...ospravedlniť (?) za posledný článok. Ak nemusíte, nečítajte ho. Viem, že všetci máme niečo, čo nás serie a nemôžme to zmeniť, lebo je milión objektívnych a subjektívnych dôvodov...fuck, už zase citujem Evitu.... Ide o to, že keď som stála vo fronte na hranolky s Adel, tak v Novom Čase, ktorý tam bol a my sme v ňom listovali, bolo dievča, ktoré malo max 11 rokov a sedelo na posteli v nemocnici a bojovalo s rakovinou. A vtedy som sa zamyslela a spýtala sa samej seba: Načo sa sťažuješ? Som zdravá, nemusím ležať v nemocnici ,nie som obmedzovaná, som slobodná, môžem robiť naozaj, NAOZAJ čokoľvek. Teraz to viem, ale viem, že sa znovu budem cítiť tak pod psa, lebo to je môj problém, ktorého sa nestrasiem za deň ani dva. Ale čo tam po tom? Idem radšej žrať, to bude užitočnejšie.
Báj ..

Alone.

21. června 2013 v 21:48
Neviem či chcem vôbec toto zverejniť, či to má vôbec nejaký zmysel. Ale viem, že chcem teraz písať. Možno bude po dopísaní poslednej vety všetko inak...ale to je jedno. Pripadám si ako Rose, keď vysela z lode a nakláňala sa. Akoby som ja bežala cez celú palubu a všetko stratilo zmysel. Neviem to k ničomu inému prirovnať. Tá bolesť vo mne je taká veľká, že cezo mňa narastá. Je väčšia ako ja. A sú chvíle, keď to neviem ustáť.
Bola som s Adamom, a akoby obraňoval Ivu. Zase som mala pocit, že sme tam kde sme aj boli. Nič sa nezmenilo. Možno na čas, ale on sa z toho otriasa a myslím, že sa to vráti do štádia, keď to bude presne ako vtedy. Viem, že ju vždy mali radšej.
Na ceste domov na bicykli som sa už ani nesnažila tváriť, že neplačem. Zo všetkého vyjdem ako ja tá...najhoršia. Aspoň teraz to tak vidím. Jemu stále na nej záleží a ja som si zase tam na ihrisku uvedomila, že ja som na poslednom mieste. Neviem v čom robím chybu. Nikdy som nikde nepatrila a táto skutočnosť ma tak zožiera z vnútra, že mi je na vracanie. Mám pocit, že sa nemám o koho oprieť. Som taká sama, že keby som na okraji tej lodi tak skočím...
Možno ma nechápete, ale to je len dobre, lebo to potom znamená, že sa necítite tak ako ja.
Neviem to ani vysvetliť, ale je to niečo, čo sa s pravidelnosťou vracia. Sú obdobia, keď je všetko celkom dobré a ja sa necítim ako teraz. Ale vždy to príde znovu. Sedím v kúpeľni na zemi a musím si chytiť ústa aby nikto nepočul ako plačem. Je to ako... by vás niečo zabíjalo z vnútra, ale vy stále žijete a nezomriete, len musíte tú bolesť cítiť, prežiť si ju. Od základnej si pripadám takto. Prvý takýto pocit som mala v noci po rozlúčkovej, keď som celú noc prerevala, lebo ja som v tej zkurvenej triede nemala nikoho. Aj tá posledná kamarátka sa nakoniec zvrtla presne opačným smerom. Pri poslednom tanci ma nikto nezavolal... Všetky baby mali kravaty od chalanov, ja som nemala. Nevedela som sa dočkať strednej, kde to skončilo nejak podobne. Aj keď nebolo to také, ale nakonci sa všetko dosralo. Je pre mňa hrozné vidieť, že som vždy len ďalšia možnosť... Je pre mňa príšerné stále znova si nanovo uvedomiť, že pre Miša neznamenám viac. Dokonca v týchto stavoch ma serie ešte aj to s Jurom. Milovala som ho tak hrozne a ja som nemala ani malinký kúštik lásky od neho. Nič. Od nikoho. Nikdy. Nikto ma neľúbi(l). A ja sa každý deň pýtam či si to nezaslúžim... Keď som sa dozvedela, že ma neprijali, tak hrozne som chcela, aby tu bol niekto, kto by ma objal. Napriek tomu zaspávam sama. Vždy.
Mám pocit akoby som to nemala komu povedať. Nechcem tým nikoho zaťažovať, nechcem, aby ma niekto videl takto... A mám pocit, že aj keď to niekomu poviem, tak hej pomôže mi to, ale len na chvíľu. Akoby sa každým dňom, mesiacom, rokom, toho iba viac nabaľovalo... Akoby nebol z toho únik. Mňa sa hrozne dotýkajú názory iných. A tie "vzťahy" s ostatnými. Podľa mňa mama s bratom vidia ako ma to štve. Posledné dni som sa s nimi bavila len málo. Alebo som na nich zlá... A vidím, že sa na mňa akoby hnevajú za to aká som, ale ja sa nedokážem inak chovať. Som zranená. Som stratená. Chcem pred tým ujsť, ale nie je je kde. Kde sa dá újsť pred tým, čo je v nás?
Stále sa to vracia. Ten pocit, že nikomu na svete na mne nezáleží.Ten strach z toho, že nikdy nepríde nikto a nezachráni ma. Chcela by som byť u niekoho na prvom mieste. Nie som. Vždy som len niekoľká možnosť v poradí. Alebo som nič. A ja by som tak hrozne chcela byť pre niekoho dôležitá. Fakt keď to vidím u ostatných, tak sa pýtam prečo si to nezaslúžim aj ja... Prečo ja vždy na všetko musím byť sama? Prečo ja nemôžem k niekomu patriť? Medzi niekoho? Som akoby na okraji priepasti...
Snažím sa byť šťastná, aj keď to nejde. Každý deň bojujem s niečím, čo ma vždy aj tak stiahne na dno. Nevidím v ničom zmysel. Akoby všetko prestalo mať svoj dôvod. Absolútne v ničom nevidím zmysel. V žiadnom dni, v žiadnej situácii... Sama seba sa pýtam aký význam má toto celé? Prečo je toto niečo, čo nedokážem zmeniť?
Mňa všetko desí. Mňa robí smutnou fakt, že nič v mojom živote nie je skutočné. Akoby všetko bolo len také... Dobré, ale nie výborné. Aj keď mám niekedy, že s tým alebo oným človekom mám dobrý vzťah, tak vždy narazím na nejakú priepasť. Myslím tým... Za koho sa môže človek zaručiť? Každý hlavne pozerá na seba. Mňa toto ničí, pretože mám až príliš idealistické predstavy o živote. O partnerovi na celý život, o priateľstvách, o rodine... O všetkom.
A desivé na tom je, že ma pred tým nezachráni, to, že si natiahnem večer tenisky a bežím. Ani posilka, ani fotografovanie, ani kofola s niekým... To sú veci, pri ktorých nachvíľu zabundem na to, čo ma zožiera. Ale nedostanú to zo mňa. Nevyliečia ma.
Bojím sa, že nikdy nepríde nikto... Že to bude celý môj život takto. Že sa budem cítiť takto sama a tak, že ma nikto nedokáže pochopiť a preto ani zachrániť.

So wake me up when it's all over.

17. června 2013 v 13:02 | Sayuri


Kto stratil niečo, čím si bol takmer istý, napokon sa naučí, že na svete mu nepatrí nič. Ak mi teda nič nepatrí, nemusím strácať čas tým, že sa budem starať o veci, ktoré mi nepatria; lepšie je žiť tak, akoby dnešok bol posledný deň môjho života.
Jedenásť minút, P.C.


Od štvrtka, ako som sa dozvedela výsledky prijímačiek nasledovalo zopár udalostí, ktoré mi zachránili život. Inak by som odvtedy až doteraz ležala zabalená v perine s tragickým výrazom a bolo by zo mňa burrito of saddness. Po tom ako som si musela vypočuť vety, ktoré mali do mňa vliať nádej, niečo v zmysle podáme odvolanie a bla bla... Potom som prestala už počúvať, pretože ľudia si myslia, že to chcem počuť. Že chcem nádej. Lenže ja nechcem niečomu zase veriť a potom to prežiť akoby odznovu. Sklamanie. Jediné čo musím robiť, je postaviť si múr cez, ktorý neprejde nič.
Ale späť k tým veselým udalostiam, ktoré ma donútili vstať z postele a žiť. Zachránil ma Avicii tou pesničkou, čo je v článku. (Music save me again.) O tom ako si to dokolečka púšťam radšej pomlčím, ale myslím, že som sa zamilovala. Dúfam, že toto nečíta Kid, ooops. Ďalej ma zachránila Miška, s ktorou sme išli ešte v ten večer na bicykloch na priehradu a fotili sme. Fotografovanie je ďalšia vec, ktorá ma zachránila. Išlo hlavne o to nebyť doma.
Bol to super pocit ísť už po tme domov, vietor v tvári, ale viem, že som sa aj tak cítila zle. Je to tým, že už v ničom nevidím zmysel. Neviem sa pre nič už tak nadchnúť....... Zachránilo keď som na druhý deň bola celé popoludnie s Angelikou, s ktorou som tiež bola fotiť. Chcela nejaké svoje fotky, tak sme najskôr fotili v parku a potom u jej starkej, kde sme na skriňu prehodili plachtu a vyrobili si provizórne štúdio. :D A potom ma zachránila bývalá kolegyňa z hotelu, Vierka, ktorej som povedala, že ešte neviem výsledky, ale pravdepodobne som nespravila, lebo tie otázky boli vytiahnuté z máriinej riti. Ale bola milá, pretože povedala, že mi držala palce. Ale že to čakala, veď každý to hovoril, že tam sa dostanú iba tí, ktorí si to zaplatia. Ale ja som hrozne dúfala, že to urobím. Lebo som sa na to kurva že učila. S ňou som bola až do večera, a tak som nemala čas ľutovať sa. Aj keď vždy, vždy akonáhle som zrazu sama, tak ma štípu v očiach slzy a rezignovane zaleziem do postele, alebo idem na počítač, kde si prezerám obrázky, len aby som myslela na niečo iné. V sobotu ráno som sa zobudila skoro ráno a revala do vankúša. (Neviem prečo mám potrebu všetko opisovať :D). Potom som zaspala a potom ma zachránila Luci. :) Pretože sme išli na festival, kde som zabudla na to všetko. Bolo pekne slnečno, spievali dobré kapely a ja som tam videla jednu krásnu babu. Včera som o nej napísala do wordu dlhý odsek, ale potom som ho vymazala. A bola tam s chalanom, čo vyzeral ako Mišo. Na prvý pohľad by ste nepovedali, že je pekná, lebo nemala veľmi dokonalú postavu, mala také zaoblenejšie boky... Ale bola nádherná. Neviem prečo ale chcela by som vyzerať ako ona. Neviem to vysvetliť, lebo nebola úplne ukážková, ale ja som z nej nevedela strhnúť zrak. :D A ešte s tým chalanom boli takí dokonalí, nebol to taký párik z ktorého sa vám chce grcať. A mala nakrátko ostihané čierne vlasy, a do tváre vyzerala ako tá herečka čo hrala v Vtáky v tŕní, dcéru Meggie, už neviem ako sa volala. A ešte mala ray bany, také šerifovské. Úžasná bola. Uvedomujem si aké vadné je, že tu básnim o nejakej babe, ale chcela by som byť ňou, aj s tým Mišovím dvojníkom.

Takže ma zachránilo Iné Kafe, Majk Spirit aj Horkýže slíže... Od Luci som prišla až pred obedom na druhý deň, čiže som sa stihla iba najesť a nachvíľu si ľahnúť, keď mi volala Miška, že je u nás na takej akcii, čo bola na ihrisku, tak hurá za ňou. Vedela som, že tam mám byť aj Mišo. To ma odrádzalo od toho tam ísť, lebo posledné, čo som potrebovala ešte trapošiť pred ním. Ale musela som vypadnúť z domu, kým neprišli krsní a sesternica, lebo menej ako trapošiť pred Mišom som potrebovala s nimi rozhovor na tému prijímačky a škola. A tak som sa tam zjavila a snažila sa byť vždy, čo najďalej od neho a vyhýbať sa očnému kontaktu... Bolo tam fajn, venovala som sa malým deťom a fotila malé deti. A potom prišiel veľký vietor, vyzeralo, že príde búrka, kôň utiekol z ohrady a narazil do stola, kde bol on. Všetko sa tam rozbilo a papiere lietali kade tade, my sme s Mišou už boli na odchode a on povedal, nech počkáme a niečo tam zbieral a ukadal a vyzeral tak zmätene, že človek mal chuť ho ochraňovať pred týmto zlým svetom, v ktorom kone len tak utekajú a všetko ničia. Potom prišiel a na rozlúčku ma objal. A pusa na líce. Ale tak sa lúčil s každou, lebo veď aj s Mišou. Ale vo mne to zanechalo zase pocit, ktorého sa zbavujem postupne, ale... Načo to robil? Ako keby nebolo jasné, že ja som slabá povaha a takéto veci si beriem veľmi k srdcu. Zamilujem sa do každého kto je na mňa viac milý ako ostatní. Ale už viem, pre vlastné dobro, už si nedovolím niečo domýšľať a hlavne nič nečakať. Aj tak toto bola náhoda, že som ho stretla, viem, že on sa snažiť nebude o to, aby sa zase videli, bude si žiť svoje. A ja svoje. Nebude vedieť, že ma neprijali, ak mu to nepovie Miša, a jeho to aj tak nebude zaujímať. A ja sa časom s tým zmierim, ako sa zmierim zo všetkým... Miška potom išla ešte ku mne, vtedy prišli aj krsní, ale ja som sa ani neobťažovala vyjsť z izby a ísť za nimi. Už mi jedno, čo si kto pomyslí, už mi je to fakt jedno. A potom musela ísž už domov, a mňa sa zmocnil hrozný smútok z predstavy, že ostanem sama. Našťastie ma zachránil brat, ktorý navrhol, že si pôjdeme zabehať, a tak som si obula tenisky a utekala, kým som nevládala s dychom. Už viem, čo tým myslel Adam. Že zrazu prestane človeku záležať, čo si myslia iní. Keď všetko stratíte môžte robiť čokoľvek. A je vám jedno, kto si, čo myslí.
A ešte sem musím šuchnúť, niečo, čo mi napísala Emko, lebo je to podľa hrozne pravdivé: to vieš...musíš natrafiť na niekoho správneho a potom to už nebude problém. byť s tým človekom tak dlho. už sa len budeš báť predstavy, že ho nemáš.


Moje číslo isto vymažeš a spomienkam zakážeš si na mňa spomenúť.

13. června 2013 v 13:09 | Sayuri
People should be able to say how they feel. How they really feel.

V tomto článku sa idem ľutovať, na a čo? Nikto mi nič nemôže povedať, lebo toto je len môj život.
A ja nie som nikomu nič dlžná. Nemám kvôli komu hrať formu, že nó a čo?! Lebo nikto tu nie je, keď
to potrebujem. A možno je aj jedno keby tu aj niekto bol. Môžem byť s hocikým, ale nikto nedokáže
zaplátať tú dieru, ktorá ostala po ňom. Ja viem, je len ďalší, o rok si na neho už ani nespomeniem.
Ale teraz to bolí.
A neprijali ma na tú školu. Nemôžem tomu uveriť. Že celý ten čas... Celé to snaženie bolo na nič.
Aj keď hneď ako som videla tie otázky mi to bolo jasné. Cítim hroznú nespravodlivosť.
A neviem, čo viac napísať. Všetko bolo zbytočné. Všetko čo som chcela... Nič z toho nemám.
Celý tento blog a pozitívne myslenie...
Mám chuť potrhať všetky tie knihy a...
...nechcem počúvať tie reči, veď čo už, nejak bude.
Lebo ja viem, bude....
Ale to bude iba prežívanie zo dňa na deň.
Teraz to hrozne bolí.
Ale potom nebudem cítiť už nič.
Totálne prázdno.
A to bude dobré, lebo už ma nebude nič bolieť. Bude mi všetko jedno.
Najhoršie bude ak začnem znovu v niečo dúfať.



Občas, keď nedokážem povedať, je mi to jedno, vznikne takýto článok.

3. června 2013 v 13:55 | Sayuri |  Bežné denné úvahy asociálky
A je to tu. Je tretí letný deň, aj keď to tak vôbec nevyzerá.
A tak by som mala niečo napísať, pretože sa končí môj projekt, aj keď nie ešte úplne. A možno sa už dávno skončil, nemám pocit, že som posledné týždne na niečom pracovala, aj keď áno, ale nie dosť. Dôvodom je to, že sa on vrátil do môjho života. Nabúral všetko, čo som si bez neho postavila. A teraz, keď je zase preč, neviem ako to dať znovu dokopy. Môj starý život. A chcem ho vôbec dávať dokopy?
Mám pocit, že je zase čas ukončiť nejakú kapitolu môjho života. A tá nová kapitola sa začne po prijímačkách. Vtedy sa uvidí aký smerom sa bude ďalej uberať môj život.
Neviem, naozaj netuším, čo ma čaká, ale jedno viem...že život je nevyspytateľný. A nech sa stane čokoľvek, budem to musieť prijať. A postaviť sa tomu čelom.
Chodievam dva razy do týždňa do telocvične a posilujem. Je to tiež spôsob ako pracovať na sebe a robiť niečo pre seba. Chodím von s ľuďmi, rozprávam sa s nimi, smejem sa, plánujem, ale nerobí ma to šťastnou. Som za to vďačná, za tých pár ľudí, lebo inak by to bolo ťažšie, ale nemôžem povedať, že som šťastná. Som v nejakom zvláštnom stave, v ktorom sa smejem s ostatnými, a pritom sa vo vnútri cítim akosi nijak. Prázdno? To asi nie, cítim toho veľa...len cítim to, čo aj veľakrát predtým. Cítim, že ani on nie je ten... Ach. Nie je tým, kým som čakala, že bude. Dúfala som, myslela som si, že je ako ja, že ma pochopí, aj bez slov, že pochopí to aká som, lebo bude taký istý. Myslela som si, že ma zachráni, lebo ja nepatrím do tohto sveta a myslela som, že ani on a že sa zachránime navzájom... Ale mýlila som sa. A s tým nemôžem urobiť nič, len sa s tým zmieriť.
Viete ono to takto nevyznie tak, aké je to v skutočnosti. Lebo je iné si to prečítať skrátené v pár vetách, ako si to odžiť každý deň, každú hodinu a čeliť tomu. Čeliť sebe a vlastným snom, ktoré nikdy nebudú realitou. (Zase je búrka, ja to už nechápem..)
Jednoducho som sa dnes zhlboka nadýchla, zahodila posledné temné dni za seba a pohla sa dopredu. Lebo ma už nebaví stáť na jednom mieste. Ešte by sa mohlo aj počasie spamätať. A bolo by to dokonalé.
A život je naozaj nevyspytateľný. :-) Lebo sa stretávam s Adamom, s tým, ktorého by som najradšej pred pol rokom zaškrtila vlastnými rukami. Ale zmenil sa, hrozne sa zmenil. Teraz sa prechádzame po vonku a rozoberáme také veci...čo by som nikdy nepovedala, že budem rozoberať práve s ním. Dokonca mi minule hovoril také veci, ktoré ma fakt zasiahli, lebo boli ako vyrobené pre mňa. Je to zvláštne ale nerobí mi problém sa mu zdôveriť s takými vecami, čo by som kedysi nepovedala, len tak niekomu. Ale myslím, že robím dobre, ak hovorím a je jedno o čom, hlavne nič nedusiť v sebe, lebo to je najhoršie, čo človek môže urobiť. Keď nič iné, teraz mám okolo seba aspoň ľudí, ktorým sa môžem zdôveriť. Znamená to pre mňa veľa, lebo viem aj aké to je nemať nikoho... Byť taká sama, že človek naozaj túži vypariť sa zo sveta. Ale to je už za mnou, nemôžem už dovoliť, aby to zašlo ešte niekedy, tak ďaleko ako kedysi.
Preto som si povedala, že nechám všetko plynúť. Lebo jednu pravdu nemôžem poprieť. Ľudia, ktorí majú byť v našom živote, z neho neodídu. Budú tu, nemôže sa stať, že zmiznú, že odídu. A ak má byť on čímkoľvek v mojom živote, možno len priateľom, tak sa vráti. Neodradí ho nič, neodradí ho mlčanie, neodradí ho moja divná povaha, jednoducho sa znovu ukáže. A ja na to možno budem čakať, aj keď by som to najradšej nerobila. Lebo keď človek v nič nedúfa, tak ho môže jedine niečo príjemne prekvapiť.