Alone.

21. června 2013 v 21:48
Neviem či chcem vôbec toto zverejniť, či to má vôbec nejaký zmysel. Ale viem, že chcem teraz písať. Možno bude po dopísaní poslednej vety všetko inak...ale to je jedno. Pripadám si ako Rose, keď vysela z lode a nakláňala sa. Akoby som ja bežala cez celú palubu a všetko stratilo zmysel. Neviem to k ničomu inému prirovnať. Tá bolesť vo mne je taká veľká, že cezo mňa narastá. Je väčšia ako ja. A sú chvíle, keď to neviem ustáť.
Bola som s Adamom, a akoby obraňoval Ivu. Zase som mala pocit, že sme tam kde sme aj boli. Nič sa nezmenilo. Možno na čas, ale on sa z toho otriasa a myslím, že sa to vráti do štádia, keď to bude presne ako vtedy. Viem, že ju vždy mali radšej.
Na ceste domov na bicykli som sa už ani nesnažila tváriť, že neplačem. Zo všetkého vyjdem ako ja tá...najhoršia. Aspoň teraz to tak vidím. Jemu stále na nej záleží a ja som si zase tam na ihrisku uvedomila, že ja som na poslednom mieste. Neviem v čom robím chybu. Nikdy som nikde nepatrila a táto skutočnosť ma tak zožiera z vnútra, že mi je na vracanie. Mám pocit, že sa nemám o koho oprieť. Som taká sama, že keby som na okraji tej lodi tak skočím...
Možno ma nechápete, ale to je len dobre, lebo to potom znamená, že sa necítite tak ako ja.
Neviem to ani vysvetliť, ale je to niečo, čo sa s pravidelnosťou vracia. Sú obdobia, keď je všetko celkom dobré a ja sa necítim ako teraz. Ale vždy to príde znovu. Sedím v kúpeľni na zemi a musím si chytiť ústa aby nikto nepočul ako plačem. Je to ako... by vás niečo zabíjalo z vnútra, ale vy stále žijete a nezomriete, len musíte tú bolesť cítiť, prežiť si ju. Od základnej si pripadám takto. Prvý takýto pocit som mala v noci po rozlúčkovej, keď som celú noc prerevala, lebo ja som v tej zkurvenej triede nemala nikoho. Aj tá posledná kamarátka sa nakoniec zvrtla presne opačným smerom. Pri poslednom tanci ma nikto nezavolal... Všetky baby mali kravaty od chalanov, ja som nemala. Nevedela som sa dočkať strednej, kde to skončilo nejak podobne. Aj keď nebolo to také, ale nakonci sa všetko dosralo. Je pre mňa hrozné vidieť, že som vždy len ďalšia možnosť... Je pre mňa príšerné stále znova si nanovo uvedomiť, že pre Miša neznamenám viac. Dokonca v týchto stavoch ma serie ešte aj to s Jurom. Milovala som ho tak hrozne a ja som nemala ani malinký kúštik lásky od neho. Nič. Od nikoho. Nikdy. Nikto ma neľúbi(l). A ja sa každý deň pýtam či si to nezaslúžim... Keď som sa dozvedela, že ma neprijali, tak hrozne som chcela, aby tu bol niekto, kto by ma objal. Napriek tomu zaspávam sama. Vždy.
Mám pocit akoby som to nemala komu povedať. Nechcem tým nikoho zaťažovať, nechcem, aby ma niekto videl takto... A mám pocit, že aj keď to niekomu poviem, tak hej pomôže mi to, ale len na chvíľu. Akoby sa každým dňom, mesiacom, rokom, toho iba viac nabaľovalo... Akoby nebol z toho únik. Mňa sa hrozne dotýkajú názory iných. A tie "vzťahy" s ostatnými. Podľa mňa mama s bratom vidia ako ma to štve. Posledné dni som sa s nimi bavila len málo. Alebo som na nich zlá... A vidím, že sa na mňa akoby hnevajú za to aká som, ale ja sa nedokážem inak chovať. Som zranená. Som stratená. Chcem pred tým ujsť, ale nie je je kde. Kde sa dá újsť pred tým, čo je v nás?
Stále sa to vracia. Ten pocit, že nikomu na svete na mne nezáleží.Ten strach z toho, že nikdy nepríde nikto a nezachráni ma. Chcela by som byť u niekoho na prvom mieste. Nie som. Vždy som len niekoľká možnosť v poradí. Alebo som nič. A ja by som tak hrozne chcela byť pre niekoho dôležitá. Fakt keď to vidím u ostatných, tak sa pýtam prečo si to nezaslúžim aj ja... Prečo ja vždy na všetko musím byť sama? Prečo ja nemôžem k niekomu patriť? Medzi niekoho? Som akoby na okraji priepasti...
Snažím sa byť šťastná, aj keď to nejde. Každý deň bojujem s niečím, čo ma vždy aj tak stiahne na dno. Nevidím v ničom zmysel. Akoby všetko prestalo mať svoj dôvod. Absolútne v ničom nevidím zmysel. V žiadnom dni, v žiadnej situácii... Sama seba sa pýtam aký význam má toto celé? Prečo je toto niečo, čo nedokážem zmeniť?
Mňa všetko desí. Mňa robí smutnou fakt, že nič v mojom živote nie je skutočné. Akoby všetko bolo len také... Dobré, ale nie výborné. Aj keď mám niekedy, že s tým alebo oným človekom mám dobrý vzťah, tak vždy narazím na nejakú priepasť. Myslím tým... Za koho sa môže človek zaručiť? Každý hlavne pozerá na seba. Mňa toto ničí, pretože mám až príliš idealistické predstavy o živote. O partnerovi na celý život, o priateľstvách, o rodine... O všetkom.
A desivé na tom je, že ma pred tým nezachráni, to, že si natiahnem večer tenisky a bežím. Ani posilka, ani fotografovanie, ani kofola s niekým... To sú veci, pri ktorých nachvíľu zabundem na to, čo ma zožiera. Ale nedostanú to zo mňa. Nevyliečia ma.
Bojím sa, že nikdy nepríde nikto... Že to bude celý môj život takto. Že sa budem cítiť takto sama a tak, že ma nikto nedokáže pochopiť a preto ani zachrániť.
 


Komentáře

1 Wonnie Wonnie | Web | 21. června 2013 v 23:06 | Reagovat

Napísala si to ako príklad s tým, že sa cítiš ako Rose a že tak aj skočíš. Lebo by ťa nemal kto zachrániť. Tak ja pokračujem v príkladovej rovine. Najhoršie na tom je to, že mám pocit akoby som stála na brehu, príliš ďaleko a tak to nedokážem zachrániť. Že aj keby som kričala a zdržala ťa, tak to len nachvíľu zdržím. Som ďaleko ja viem. Internetový kábel to nezachráni to viem tiež. Ale keby si potrebovala a ja budem prístupná tak by som tu bola aj keď len na tom kábli. Ale ja viem, písmenka nenahradia hlas, virtuálne objatie nikdy nebude reálnym teplom. A máš právo byť kvôli tým príjmačkám zdevastovaná a cítiť sa takto a neexistuje nič čo by som povedala aby si sa cítila lepšie. Proste ma tvoj článok rozplakal, lebo ma to serie strašne, strašne ma serie a mrzí, že sa takto cítiš a že ti nedokážem pomôcť, že tam nie som. A zároveň sa desím, že tá priepasť by tam bola aj medzi nami, že by si ju tam videla. A mrzí ma, že sa cítiš takto lebo si to zaslúžiš, jasné že si to zaslúžiš. Do riti! Nemôžeš sa zaručiť za nikoho to je fakt. Ale nemôžeš ani žiť s tým, že raz ťa ten človek môže sklamať.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.