Červenec 2013

Your music save my life.

30. července 2013 v 15:03 | Sayuri
Som znudená z toho byť znudená a znudená z toho byť smutná a som smutná z toho, že som znudená. All the time. Neviem nájsť ani päť rozdielov medzi dňami, všetky mi prídu na vlas rovnaké. A hlavne necítim sa dobre... Vo vlastnom tele s vlastnými myšlienkami. Zmierujem sa s tým, že pre mňa sa nenájde ani kúsok šťastia. A keď si na to zvyknem, bude dobre, lebo už nebudem nič čakať. Náhodou som narazila na video jednej českej blogerky Hanny Brokolice, ktorá urobila jedno video o svojich úzkostiach a nejakej panickej poruche, ktorou si prešla (ale to asi nikdy úplne neprejde). A páčilo sa mi to video, lebo hovorila v ňom o niečom podobnom, čo som zažila, nie úplne, ale tiež som mala pocit, že zomriem hneď v sekunde a pritom mi nič nebolo. Ale presne ako povedala, to pochopí, len ten, čo to zažil. A potešilo ma, že v tom akosi nie som sama, že ľuďom, mladým sa deje niečo podobné a ..tak. Vlastne sú to už dva roky, čo je po tom, ale neviem či je mi lepšie. Teda hej z tej zdravotnej stránky určite (klopem na drevo), ale mám pocit, že môj život sú len nejaké krátke etapy spokojnosti, ktoré oddeľujú dlhé obdobia takýchto pocitov. Nemôžem pôsobiť šťastne na ľudí, keď v sebe nosím toto. A pripadám si veľmi zraniteľne, tak sa radšej všetkému vyhýbam. Aj keď nejaký psychológ by mi určite povedal, že sa nemám uzatvárať do seba. Ale ja už ani neviem, čo robiť, či sa v tom smútku utopiť ako som to robila dávno alebo zase sa naštartovať nejakým zoznamom vecí, ktoré si chcem splniť... Vlastne ani jedno nejak nepomáha. Teda aspoň nevidno žiadne výsledky. Už nemôžem ani vidieť tie motivačné veci...citáty, obrázky, knihy a podobne. Bože, čo sa čaká od ľudí? Že všetci budú úspešní, dokonalí, nádherní, pozitívne mysliaci...? No a už sme pritom, už ma ani nebaví snažiť sa myslieť pozitívne. Nejaký optimizmus mám teraz úplne u riti. Všetko mám u riti. Nesnažím sa do niečoho hrnúť, ako predtým, aj keď viem, že práca by mi pomohla, ale nechcem ísť do niečoho, kde zase vydržím max. 2 mesiace. Nezaujímajú ma ľudia a nebaví ma počúvať o tom ako sa komu darí, lebo som sebec, ktorému sa nedarí a preto mienim všetkých nenávidieť. Včera som videla film Niečo ako komédia, super film, lebo som chápala presne toho chalana, a bolo fajn akú srandu si tam z toho celého robili. Len ako sa zmeniť? Len ako sa prestať cítiť ako zlý výrobný kus. Tak nepotrebne až sa mi chce kričať. Fakt by som chcela prestať existovať. Len tak zrazu. Lebo nevidím v ničom zmysel. V tom mojom prežívaní zo dňa na deň. Please, shoot me.
Jediné čo mi pomáha prežiť je Kid. Cudi. Scott Ramon Seguro Mescudi. Ale aj to je len taká barlička, akých som už mala tisíc najmenej. (Kedy ich už nebudem potrebovať?) Založila som mu česko-slovenskú stránku na tumblr, ktorá možno zapadne prachom a možno nie. Ale to je jedno. Ako vlastne všetko na tomto svete. Mala som vo worde rozpísané niečo o nepodstatnosti každého okamihu a o tom ako sa bojíme zabudnutia pričom je to úplne zbytočné, ale také kecy nikoho nezaujímajú. Veď aj keď si toto niekto prečíta, tak hurá.
A zmenila som trochu aj názor na jeho posledný album Indicud, lebo najskôr som bola zhrozená, ale už sa mi niektoré pesničky dostávajú pod kožu a proste... Je to stále Kid, ktorého budem milovať nech sa deje čokoľvek. Na jednom nedávnom videu mi pripadal dosť smutný. A ten posledný album je o tom ako sa dostal zo závislosti od drog a z depresií. Ale depresie sú vedľajším účinkom marihuany, nie? Aj keď depresie sú asi vedľajším účinkom života. Alebo ako koho.
Myslím, že jedine Kid by ma vedel pochopiť, lebo inak nula bodov. Na Twitteri, ktorý mu teraz sledujem, napísal : pain is the only thing thats real to me alebo but who's gonna help me??. Tak nejak sa cítim.
Každý, každý jeden deň to isté.... Ale jeho hudba mi pomáha. A to by som mu raz chcela povedať.


Asi sa zo mňa stane hrozný cynik, lebo to sú sklamaní idealisti.

13. července 2013 v 14:19 | Sayuri
Asi by som sa konečne mala zmieriť s tým, že môj život nie je nič moc, možno by som mala prestať s vysokými nárokmi, lebo ja som ten typ človeka, ktorý keď máte skupinku 50 ľudí pokope a preletí nad ňou holub, tak s určitsťou možno povedať, že oserie práve mňa. Som ten typ, čo nikdy nikde úplne nepatril (aj keď mám nejaké nejasné záblesky toho, že to tak občas bolo, ale vo väčšine prípadov nie). Aj teraz ako som začala chodiť cvičiť k takým chalanom, ktorý to robia úplne zadarmo (dokonca asi budem mať už aj ich tričko!), a aj keď sú milí a ták, stále to nie také. A ja by som chcela aby ma mali radi viac ako iné baby, čo tam chodia. Neviem prečo by to tak malo byť. Len chcem niekde už vážne patriť, chcem mať ten sladký pocit, že nie som niekde odveci a navyše. Lenže toto už poznám. som vyvrheľ spoločnosti, ľudia ma nikdy len tak medzi seba nezoberú, lebo ja to zo seba asi vyžarujem, že loser. Svieti mi to nad hlavou a bliká a ja sa do toho ešte usmievam ako úplný idiot. Ale to cvičenie, ktoré je niečo ako crossfit (ak ste to už počuli..), je moja terajšia jediná záchrana. Lebo.. Lebo. Stále nie som zmierená s tým, že mi tá škola nevyšla a vidím to tak, že ma to bude srať tak ešte najbližších 50 rokov. Lebo! Človek sa môže snažiť ako kokot a čo má z toho? To, čo teraz ja. :) Hovno. Fakt si pripadám ako v zlom sne. Ráno keď sa prebudím, tak preklínam, že to slnko vôbec vyšlo. Fakt. Jeden deň ubieha za ďalším a nič zaujímavé sa nedeje. Teda na pár výnimiek, lebo minulý týždeň sa mi stali dve milé veci. Teda možno tri, ale tá tretia nesúvisí s tými dvoma. Najskôr ma previezol bratranec na skútri a poviem vám, že to bola iná pecka, išli sme dosť ďaleko, potom sme sa zastavili na nejakých trhoch a potom cesta späť, ale viem, že som si hrozne priala, aby to nikdy neskončilo. Vedela by som tak za ním sedieť s vetrom vo vlasoch a adrenalínom v krvi aj celý deň. No a potom, asi o dva či tri dni, ma previezol kamarátkin kamarát, ale on mal už motorku, takú športovú, previezol ma len kúsok, ale toto bolo viac adrenalínové, lebo išiel rýchlejšie a išli sme už takmer po tme a on si ešte dával ruku pred oči, lebo mi dal prilbu a do očí mu narážali nejaké mušky a ja som so smiechom kričala, že nech to nerobí a to bol taký moment, keď som si znovu pripadala...živá? Lebo inak sa môj život nepodobá životu. Je to spleť nudných okamihov, ktoré sú úplne zbytočné. Fakt v tom nevidím zmysel, v tom, čo sa mi stalo, respektíve nestalo, a čo sa mi nedeje, v tom, že postupne prichádzam o všetko, o čom si si myslela, že sa nikdy nepokazí. Ale tak to v živote nefunguje. To už viem.
Chcela som ešte spomenúť taký milý moment, keď som bola pred cvičením s kamarátkou na cole a zrazu k nám prišiel jeden veštec, ktorého ona trochu poznala. Narýchlo mi vykladal karty a hovoril toho dosť, napríklad aj to, že domov príde správa, ktorá spôsobí zmenu môjho bydliska (bodaj by mal pravdu) a ešte, že príde stertnutie s mužom, ktorý sa mi páči a k tomu hovoril aj viac, niečo o žiarlivosti a ja už ani neviem... Nakoniec mi ešte povedal, že možno teraz ešte nie som taká aké sú typické levy, teda každý berie znamenie lev ako za odvážne a žiariace bytosti, také sebavedomé a všade kde prídu tak pútajú pozornosť, ale že lev, keď je ešte mláďa, tak práveže je taký ustráchaný a pozoruje a že je taký ostýchavý, dokonca spomenul aj pre mňa typické červenanie. Ale, že z toho vyrastiem. Yes! A že prídu ešte časy, keď sa za mnou budú chalani trhať. Teda niečo v tom zmysle. A tak som celkom potešená celkom peknou víziou budúcnosti išla cvičiť, kde sa zrazu zjavil aj Mišo. Musela som sa uškrnúť nad tým. Ale ten malý lev vo mne sa zase prejavil a tak. Trapas. Ako vždy, už sme si zvykli. Ale pocity z toho cvičenia mám vždy aj tak super, aj keď ma všetko bolí, tak je to super pocit, lebo niečo pre seba aspoň robím. A nikdy by som si nemyslela, že sa dostanem tak nejak medzi jeho kamarátov, keby mi niekto povedal, čo ja viem, pred pol rokom, že budem mať v lete jeho brata v priateľoch, tak sa len zasmejem, že no to určite. Aj včera sa tam nachvíľu objavil, on, Mišo, v košeli a taký bol pekný, že som sa bála na neho dlhšie pozerať, aby som neodpadla. A bol zlatý, aj keď už zistil aká trapka som, sa mu čudujem, že sa so mnou ešte vôbec baví. A keď odišiel, tak som mala taký zlý pocit, akoby keby ho chcem zadržať, nech tam ešte osatne, nech neodchádza, že to nechcem. Ale čo tam po tom. Ja už neverím, že mňa niekde čaká, to čo majú ostatní. Lásku. A myslím, že postupne už prestanem na ňu aj veriť. To by sa muselo stať niečo naozaj veľké, aby môj názor zmenilo. Neverím chlapom a neverím, že to čo hovoria, myslia vážne. Možno nejaký čas, ale potom sa hodia po prvej, čo prejde okolo. Stále je to tak, veď aj Mišo to kedysi povedal, že by nemal problém s neverou. A kto by mal?? :D You boys are all the same.
S Vierkou sme sa zhdoli na tom, že to radšej budeme samé, žiadna svadba určite preboha, Bože chráň, amen s nami... Možno to znie zakoplexovane alebo ja neviem ako (to odborníci musia povedať), ale ja fakt netúžim napríklad ako moja mama teraz v štyridsiatke riešiť otcovu druhú pubertu. A k tomu alkoholizmus, ktorý si pred dvoma rokmi ešte priznal, ale teraz to už nie je možné, že on veľa pije. A viem to, že mama už rezignovala. Toľko jej naubližoval, že jej je všetko jedno. Vidíte čo urobí láska s ľuďmi? Aj ľudia, ktorý vám budú neviem ako tvrdiť, že vás milujú, tak jedného dňa prestanú, lebo nejde o toho druhého človeka. Každý je sebec. Aj dobré veci ľudia robia, len preto, aby mali oni dobrý pocit na duší. Aj keď sa zamilujeme, tak nejde ani tak o druhú osobu, ale o to, aby nás tá osoba milovala rovnako,, najlepšie viac...kto sa zamiluje a nečaká nič? Každý chce pre seba nahrabať čo najviac, či už ide o materiálne veci ale aj lásku. Ale to je prirodzené, taký človek proste je. Len mne sa postupne rozpadávajú tie naivné predstavy o živote. Mám devätnásť. A nechcem mať dvadsať. Lebo sa vzdialim od toho naivného decka, ktorým som bola. A ktoré verilo na lásku na celý život.
Jediný môj sen, ktorý mi ostal je odísť do Írska, vypadnúť z tadeto a ujsť pred tým v čom teraz žijem, v tom čo je len chabá napodobenina života, aký by som chcela. Ja fakt nebudem nikdy ako ostatní ľudia, som čudná, iná, nepochopiteľná a... Nikdy mi nestačí to čo mám. Závidím všetkým ľuďom, ktorý sú spokojní so svojim životom. Neviem v čom robím chybu, ale takú dlhodobejšiu spokojnosť som necítila už veľmi dlho. O šťastí ani nehovorím. A stále, stále ma dobieha minulosť ako vrah, ktorý ma stále prenasleduje a ja sa pred ním snažím utiecť, a vždy keď zabočím za roh, obzriem sa a myslím si, že som mu unikla, tak zachvíľu ho znovu uvidím ako ma dobieha. Asi je to naozaj tak, a všetko ma postupne presviedča o tejto pravde, že človek môže byť šťastný, len ak žije v prítomnosti. Aj keď niekedy mám pocit, že aj to je nahovno, ale to už záleží od toho ako veľmi si človek dokáže vážiť maličkosti. Ale ako som písala na začiatku, ja som ten iný typ človeka. Čítala som článok s jednou šansónistkou, ktorá v rozhovore normálne povedala, že trpí derpesiami a viackrát sa pokúsila o samovraždu, a napriek tomu, že má malú dcérku a priateľa, je zo známej rodiny, a peniaze jej pravdepodobne nechýbajú, tak po tom, čo sa po pokuse o samovraždu prebudila, ľutovala, že jej to nevyšlo a žije. A nevravím, že ja by som si niečo také urobila, dúfam, že nikdy neprídem do takého štádia, ale už veľakrát som mala chuť nebyť a prestať existovať. Takže ju chápem, tak divne ju chápem. Niektorí ľudia to proste v sebe majú, možno sú citilivejší ako ostatní a presne taký typ som aj ja. Niektorí ľudia majú menšiu chuť a silu v sebe prežiť a zachrániť sa za každú cenu. Ale myslím...že stále mám v sebe tú chuť nájsť svoje miesto niekde vo svete a niekedy si dokonca myslím, že ma čaká ešte niečo naozaj úžasné. Ale ktovie...

PS: Nechce sa mi zakladať nový blog, dokonca som ešte včera nemala chuť ani písať článok a myslela som, že ani písať ešte dlho nebudem, ale toto nejak zo mňa spontánne vyšlo. Možno sem raz za čas pribudne nejaký článok, keď zrazu dostanem chuť písať.