Never back down.

25. srpna 2013 v 20:00 | Sayuri
Nechápem to, ale znovu to prišlo. Tie panické stavy. Jeden som odrazu mala, bolo to asi pred mesiacom?, ale len taký malý. Keď som išla autobusom na tie tréningy. Ale prešlo to celkom rýchlo, len ma to naplašilo, lebo že zase?! A dnes. Keď sme išli autom domov, to bolo len pred pár hodinami. Prišlo to tak odrazu a nečakane. Sedela som tam a stískala tú rúčku na dverách a zhlboka dýchala. Ale nič som nepovedala, aj keď som mala viackrát chuť skríknuť nech zastavia, lebo mi je zle. Ale ako zle? Ako niekomu vysvetlíte, že si myslíte, že umierate, ale vlastne nie? Že je to len vo vašej hlave. Bolo to ako peklo, na auto dopadali kavpky, pršalo husto a išli sme pomaly, aspoň mne to vtedy tak pripadalo. A ten hrozný pocit. Ktorý neprejde len tak, ani keď si v myšlienkach opakujete asi stokrát, že je všetko vporiadku. Pamätám si, keď som to mala ešte vtedy dávnejšie, ako som raz išla autobusom a myslela som, že vystúpim na zastávke v inom meste, len aby som išla na vzduch. Do kelu, do kelu. Ja nechcem, aby to tak ovládalo mňa, moje telo. Ale zvláštne ako to príde. Nemyslela som na to, ničoho som sa nebála, len odrazu bum. A ešte naši začali rozprávať o tom ako zomrel jeden od nás, taký mladý a mňa tam zalieval pot, ale držala som, lebo ja ich tým nechcem zaťažovať. Toto si musím vyriešiť sama. Ale sere ma, že sa ani vyrevať nemám kedy, ani kde, lebo VKUSE je niekto doma... Pritom som to potrebovala po minulé dni, lebo Mišo sa na tréningu choval ako idiot, a vo mne to niečo zabilo, chcela som o tom aj napísať, ale potom som si poevdala, že nie je čo k tomu hovoriť, je to bezvýznamné, ale čo ak nie je? Čo ak je to presne to isté ako pri Jurovi? Tento stav ma na to akosi upozornil. A keď som po celom dni strávenom tak dobre, zapla pred chvíľou fb, tak ďalšie bum. :D Fotky pár ľudí z tréningu ako boli asi niekde pártiovať či čo, bol medzi nimi aj on, najskôr ma to zarazilo, ale potom som to bezmyšlienok vypla, išla jesť, a potom si sadla sem. Ľudia a ich nezáujem o moju osobu spôsobil to, že som rezignovala. Už vo všetkom. Viem, že mi môže ešte kadečo ublížiť, ale viem, že už veľa vecí ani nie. Viem, že sa s tým musím zmieriť. S tým aká som, kým som a to všetko okolo. Tak ako na mňa každý kašle, tak aj ja už budem kašlať. Veď aký by malo zmysel trápiť sa kvôli niekomu, kto za to ani kulinok nestojí? Ale jednu vec som si uvedomila vďaka tomu "záchvatu" ktorý som dnes mala. Ako si strašne nevážim to všetko, čo mám. Celé dni sa niečím trápim, niečo čo ani nestojí za to, a hlavne nevidím to všetko, čo mám. A viem... všetky tieto "zlé" veci ma majú len niečomu naučiť. Naučiť sa zvládať tieto situácie. Len ma trochu serie, že si nemám kedy oddýchnuť od psychicky náročných skúšok. Jedna ide za druhou, všetko, čo príde je ťažké na zvládnutie a ja si už ani nepamätám, kedy som mala to nejaké fasa obdobie, kedy by ma nič nesralo. Normálne už čakám kedy príde to niečo hrozne super, lebo veď po všetkom zlom príde niečo úžasné, ale ja len čakám a čakám a nič. Mám pocit, že idem len hlbšie a žiadne svetlo na konci tunela... No neviem. Asi je chyba vo vedení.
 


Komentáře

1 Victory Victory | Web | 28. srpna 2013 v 16:25 | Reagovat

Nebudem ti tu písať ódy ako to poznám a toto všetko, lebo ja to nepoznám. Ešte som táke čosi nezažila. Preto môžem urobiť len jedno a to držať ti palce. Budem ich stískať ako sa len dá. Okej? Drž sa a nevzdávaj sa.

2 Wonnie Wonnie | Web | 31. srpna 2013 v 16:15 | Reagovat

Strašne ma mrzí Mici, že už zase sú tu tie odporné hnusné stavy. Tak strašne rada by som ti pomohla ale to nedokážu ani ľudia čo sú blízko teba nieto ešte ja odtiaľto. Fúha, to myslíš že zase tie stavy začínajú tak ako pri Jurovi tak teraz Mišo. Hej už dlho ťa drží Mišo takže viem aké to musí byť čo k nemu cítiš, že to nie je len niekto taký že ahaho ale som stále nemyslela že to je až tak jak pri Jurovi. (inak vau nepametám key sme Jurove meno naposledy spomínali veľmi dávno to bolo, tak zvláštne mi to až teraz znie keď to napíšem :D). Ach, ten pocit keď už pri niektorých ľuďoch rezignuješ veľmi dobre poznám. Možno by to chcelo niečo zlomiť, jeho prístup ale to keď on nechce tak to je zbytočné. Dúfam, že čo najskôr príde to obdobie keď ťa nič nebude srať, strašne ti to prajem. Aby si našla to šťastie, možno to nebude medzi ľuďmi v tej skupine kam chodíš cvičiť ale skúsila si to. Skôr či neskôr príde skupina ľudí, pri ktorých nebudeš musieť rezignovať a príde to šťastie. Ktovie ako dlho bude trvať, ale bude. Len najhoršie je čakať ja viem :/.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.