Je to jednoduché.

21. září 2013 v 19:43 | Sayuri
Bože, ako sa ja len nenávidím. Prajem si zmiznúť z povrchu zemského. Zakopať sa pod zem. Lebo sem nepatrím, nepatrím nikde. Som vadná až tak, že to bolí. Som to najtrápnejšie stvorenie na zemi. A prajem si jediné, prestať existovať. Som medzi ľuďmi, čo sa dokážu dlhé minúty rozprávať o bakalárke a diplomovke a ja tam len sedím a jediné na čo dokážem myslieť je "Nemám čo k tomu povedať.". Lebo, áno, ja do toho ich sveta nepatrím. Som mimo. Neprijali ma lebo ja nikdy nebudem ako oni. Nie som z tých. Som len a len trapka. Bože. Prečo som takáto?! Nemožná. Ono je to vo mne tak hlboko, musí byť, inak by som sa takto nechovala. Ten pocit menejcennosti vo mne len narastá. A je taký obrovský, že sa prejaví vždy. V celej svojej kráse. No len to som chcela. O tom ako príšerne som so sebou nespokojná.
Jaj a šete o tom ako neznášam svojho otca. Za jeho alkoholom podliate oči a za to, že je dospelý a predsa taký aký je. Za to, že opakuje veci, lebo pohárikmi si vymýva mozog a zabúda na to, že to už raz povedal. Za tie jeho reči o peniazoch, lebo zrazu mu to hrozne vadí všetko... Za to, že sa mi v niektorých moentoch hnusí, dnes to bolo napríklad vo všetkých. Niekedy už nedokážem byť ani s ním v jednej miestnosti. To ako sa chová, ako rozpráva, ako chodí, ako sa správa pred inými ľuďmi... Ako si myslí, že všetko vie najlepšie, ako si vypína mobil a tvári sa, že je všetko ok. Neznášam ho za to ako v noci chrápe na celý dom, lebo bez chľastu by bol svet asi na nevydržanie. Keby som mamou tak ho v noci zadusím vankúšom. Nežartujem. Mám chuť do neho kričať nech sa spamätá. Lenže nejaká vo mne z detstva zakorenená úcta k nemu mi to nedovolí. A viem, že to čo by som povedala by sa mu v hlave veľmi dlho nezdržalo. Vyparilo by sa to. Najskôr by to bolo niečo ako "áno áno máš pravdu" a zachvíľu by to činmi vyvrátil. To je on. A preto ho neznášam.
A jediné na čo som sa zmohla bolo bežať. Tak ako vždy. Ale zistila som, že nedokážem dosť ďaleko utiecť a hlavne... Nakoniec sa sem aj tak musím vrátiť.
A nikto tu pre mňa nebude. Nemám si s kým ísť sadnúť na ten novoobjavený strom. Mám staronový mobil a tam bolo jeho číslo. Nikedy mám pocit, že sa ho nikdy nezbavím. Možno keby som si zobrala mobil, keď som išla behať, tak by som mu z toho stromu zavolala. Že potrebujem jeho pomoc. Ale je lepšie, že sa to nestalo.
Neviem na čo ho do faka spomínam. Veď neznášam aj jeho. A žiadne we ll meet again nebude.
 


Komentáře

1 Rockerka Zosnulá Rockerka Zosnulá | Web | 21. září 2013 v 19:58 | Reagovat

Až neuveriteľne sa s tvojim článkom zhodujem, celá tá tvoja životná situácia...prešli mi po chrbte zimomriavky. Dievča, viem úplne o čom píšeš!

2 Lucianna Lucianna | Web | 22. září 2013 v 12:26 | Reagovat

Tak no.. niektorí vedia aj cely den rozpravat o veciach o ktorych nieje potrebne tolko diskutovať.. Viem ako sa cítiš.. tiež som nikdy nezapadala ku ostatným, ale našťastie sa vždy našiel jeden dva, ktorý boli podobný ako ja.

A jaj, s tým tvojim ocom je mi to ľúto. Môj oco tiež dosť často pil, a potom cirkusoval a nadával mame, nedalo sa to počúvať. Bolo to hrozné, a raz som to už nevydržala a skríkla som na celú izbu že už ticho.. vtedy sme sa s mamou obliekli a odišli z domu.. a ešte mi oco hovoril, že čo mi je alebo čo už si to nepamätám. A raz sa stalo aj také, že som od tolkého kriku, sa rozrevala a obula obliekla som sa a z chodby som kričala p oocovi, že čo na mamu stále vykrikuje a nadáva jej, že ona nas vychovava nie on.. proste som vybuchla a odišla som preč s plačom.. potom mama po mne šla hned.. tak ma dobehla. Celou cestou som plakala.. ale našťastie to už teraz nerobí, sem tam keď si vypije viac ako môže, tak začne podpichovať, srandovať a z toho srandovania potom vznikne hádka  a niekedy poriadna.. Nie je to sranda, mať takéto situácie v rodine, zanecháva to stopy na psychike detí, aj rodičov.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.