Silne spontánny článok.

5. září 2013 v 11:32 | Sayuri
Ľudia sú takí hlúpi a predvídateľní a hlúpi na druhú. Absolútne ma vytáča to, že nevidia tú skutočnú krásu a dobro. Vždy budú utekať za niečím nevyzretým a mega hlúpym. A tým len dávajú najavo akí sú oni sami.
Toto asi práve nikto nepochopil, ale nechcem písať konkrétne. Len sa nechávam uniesť písmenkami. A náladou.
Škoda, že nie som peroxidová piča s veľkými boobs a vymletou hlavou, ktorá považuje za srandu roka príhody o grcnom víkende. Fakt keď to vidím napríklad na tých tréningoch, tak ja sa ani nesnažím skryť to opovrhnutie a znechutenie z takých ľudí. To je fakt celý svet len o pičovinách, chlaste,..?
Snažila som sa byť ako iní ľudia, fakt som sa o to pokúšala v pravidelných intervaloch. Ale nie, nie som ako ostatní a nikdy ani nebudem. To viem už na 99 percent. Nikdy nebudem mať na fb 350 priateľov, nebudem poznať všetkých v meste ani tuto, nebudem mať veľa známych, nebudem mať okruh najlepších kamarátok, ktoré sa budú poznať medzi sebou a nebudeme chodiť do kina, robiť si oslavy a chodiť na akcie, nebudem chodiť na výšku a ak náhodou raz, tak to nebude takým štýlom ako to prišlo u nich, tak prirodzene, bez väčšej bolesti. Nebudem tá veselá čajka, ktorá bude chodiť v lete na kúpaliská s partiou. Nebudem sa mať s kým prevážať na aute a chodiť ďaleko na mega supa dupa akcie roka.
Budem vždy tá čudná, ktorá povie, že teraz nikde nerobí, lebo radšej sa budem snažiť ísť za tým, čo ma baví, aj keď je to dlhšia cesta. Budem tá, o ktorej si každý myslel, že na sto percent pôjde na výšku a predsa ju nikde neprijali. Nebudem mať na fb vetu dreams come true ani to, že UMB sa ma už nevie dočkať. Nebudem tam na intráku, nespoznám tam nových ľudí, a nebudem chodiť do Ministry. Budem sa tuto prebíjať jaksi životom a dúfať, že možno už teraz budem šťastná. Že možno o pol roka sa stane niečo, čo úplne zmení môj život. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou budem tam kde dnes. Nikde. A budem nespokojná so svojim životom. A budem mať veľa krát chuť revať, ale neurobím to, lebo nechcem aby si niekto niečo všimol. Nenapíšem dovtedy knihu, ktorú vydajú a bude hrozne predávaná a obľúbená. Do polroka ani nezmením to ako vyzerám, vždy budem tá škrata, tú ktorú si nikto nevšimne, lebo nemám peroxidové chlpy na hlave a veľké boobs. Nebudem sa môcť ani pochváliť, že študujem psychológiu. Ktorú by som aj tak nedokončila a išla by som do Írska. Lenže to by som musela mať iný život. Chcela som mať tú moc, že môžem odísť hocikedy, vedieť, že tá škola nie je moja budúcnosť, ale ide len o princíp toho, že by som na to mala. Len si dokázať, že som dosť dobrá.
Ale takto? Cítim, že nie som na nič dosť dobrá. Že som vzduch, ktorý nikde nechcú. Že vždy budem musieť byť na všetko sama. Že nakoniec fakt už nebudem chodiť na fb, ale preto, že ma tam už naozaj nič nebude čakať. A mňa to raz prestane úplne baviť. Pozerať sa na virtuálny život iných ľudí, s ktorými sa ani poriadne nerozprávam, ani ich nepoznám, lebo aj keď sa s vami ľudia bavia, to čo sú naozaj vám neodhalia. Budú sa s vami rozprávať o pičovinách, ktoré vás zaujímajú asi tak ako to či prší v Hornej Dolnej. Ale keby ľudia spolu hovorili viac úprimne, svet by bol iný. Asi krajší.
Viete, aj ten fb je miesto, kde neprídete k ničomu. Prídete len na to, že fakt neznášate ľudí a to ako tam hrajú formu. Ako sa tam každý predbieha v lepšej profilovke a vo viacej lajkoch.(Aj ja to robím. :D)
Chcem byť mimo toho. Skutočne. Nechcem patriť k tým ostatným. Aj tak... Chýbať im nebudem, lebo majú dosť, čo robiť aby očekovali ostatných 400 priateľov. Aj tak sa nikomu nepáči, čo tam dám, lebo to nikto nechápe a nevidí. Skutočne dobré veci každý prehliadne, ale primitívne pičoviny majú najväčší obdiv. A po anglicky asi nikto nevie alebo wtf?...
Fakt si prajem byť mimo všetkých týchto pičovín, ktoré si ľudia vytvorili a radi v tom pokračujú a nevedia s tým prestať, lebo si myslia, že budú menej, keď tam nebudú dennodenne. Dávajte tam moje fotky, označujte ma, píšte mi, robte si čo chcete. Ale to už bude mimo mňa. :-)
Viete mne by fakt viac pomohlo keby mi zavoláte a spýtate sa ako sa mám. Ale ako sa mám naozaj. Povedala by som vám. Alebo ma zavolajte von. Sadnúť si na trávu do parku a potom tam ostať ležať a pozerať na tie hviezdy. A ja budem bohu vďačná za tie šošovky.(Nech si o nich hovorí kto chce čo chce.)
Nutne by som potrebovala priateľov. Takých skutočných. Viem presne akí by boli. Fotili by so mnou. Išli by sme cez leto do Chorvátska. Divne by sme sa obliekali. Chodili by sme si čítať do parku. Išli by so mnou do Írska. Lebo áno priznávam, sama sa tam bojím ísť. Možno časom, teda časom určite... Viem, že to urobím. Lebo to robia dievčatá ako ja. Tie opačné ako sú peroxidové čaje s veľkými boobs. Oni nikdy takto nikde nepojdu. Lebo ich život je iný. Jednoduchší. Oni si môžu dovoliť napísať, že život je krásny a milujem svoj život. Aj ja by som ho milovala. Skutočne. Lenže oni majú všetko tuto, oni nikdy nebudú musieť nabrať všetku odvahu a ísť do neznáma. S pocit a obavami, že čo ak ani tam ma nečaká šťastie. Oni totižto to šťastie už majú.
A preto ja sa ani nemôžem s nimi porovnávať, mám hranice niekde úplne inde. Kilometre vzdialené od tých ich.
Oni tam na tréningoch aj mimo nich budú držať spolu a hej budú nás mať všektých radi, ale niektorých viac a niektorých menej... :-)
A to sa nezmení. Lebo ja sa nezmením. Na peroxidovú ......
Len ma napadá...
On tiež nie je ako oni , tak prečo sa tak tvári? A prestane s tým niekedy? Nájde si babu, ktorá bude vypatlaná a ktorej nebude môcť povedať, že je iný? Lebo on sa len tak tvári. A možno ma do toho hovno.
 


Komentáře

1 Lucianna Lucianna | Web | 5. září 2013 v 15:23 | Reagovat

Presne si to vystihla, ani ja nikdy nebudem v mega partii chodit na akcie, narodeninove oslavy chvalit sa kde vsade s kym som bola.. občas mi to aj chýba, predsa aspon raz za čas by sa hodila taká partia vyrazit niekde von, ale určite nie grckat kade tade, :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.