Nezáleží na tom, kde ste.

8. listopadu 2013 v 12:40 | Sayuri |  Optimistic world

Nie ste nikde v porovnaní s tým, kam môžete ísť.
...


Tri roky som nevkročila do ozajstnej školy. Rodičia mi boli najlepšími priateľmi. Za tretieho najlepšieho priateľa som pokladala spisovateľa, ktorý netuší, že žijem. Bola som dosť hanblivá, nepatrila som k tým, čo dvíhajú ruky. Napriek tomu som sa tentoraz odhodlala prehovoriť. Nesmelo som zdvihla ruku a Patrick s neskrývaným nadšením v tvári hneď skríkol: "Hazel!" Zrejme sa nazdával, že začínam vyliezať z ulity. Že sa stávam súčasťou skupiny.
Pozrela som na Augusta Watersa, opätoval mi pohľad. Mal veľmi svetlé, takmer priehľadé modré oči. "Raz príde čas," povedala som, "keď už budeme všetci mŕtvi. Všetci. Nastane čas, keď už na svete neostane nijaký človek, ktorý by si pamätal, že sme existovali, či nebodaj niečo vykonali. Nik si nebude pamätať Aristotela ani Kleopatru, a teba už vôbec nie. Všetko, čo sme kedy urobili, postavili, napísali, mysleli si alebo objavili, upadne do zabudnutia a toto všetko," gestom ruky som do svojho výpočtu zahrnula celé svoje okolie, "sa bude zdať úplne zbytočné. Možno sa to stane čoskoro, možno si ešte počkáme milión rokov, ale aj keby sme prežili výbuch slnka, nebudeme tu večne. Vesmír existoval prv, než si organizmy začali uvedomovať samy seba, a bude tu aj potom. Preto ak ťa trápi, že raz na všetkých z nás zabudnú, radím ti, vykašli sa na to. Boh vie, že to robíme všetci."
John Green, Na vine sú hviezdy
Žiť znamená skúšať.


Nie každý potrebuje odísť a cestovať, prejsť celý svet, ale ja som sa tak narodila. Viem, že sa mi bude cnieť za domovom, ako každému, prirodzene, lebo tu mám isté pohodlie, ale myslím, že to pohodlie by ma postupne zabilo a ja by som ostala taká aká som. Živá mŕtvola. Ale ak sa chcem zmeniť, potrebujem zmenu. A ja viem, že každá cesta bude stáť za to, aj keď z nej budem mať najskôr strach. Viem, že nikdy neprídem kam chcem, ak budem stále na jednom mieste.
Minule som stretla jednu mamu spolužiaka zo základnej, ona je taká milá, zvykneme sa rozprávať, a išli sme spolu v autobuse, a vtedy mi hovorila, že sa chystá túto sobotu do Írska so sestrou, lebo jej sestra tam žije už asi 7 rokov, a teraz prišla na pár dní domov a naspät idú teda spolu. Vie, že tam chcem ísť a povedala, že keď tam niekedy pôjdem, tak jej sestra by ma aj ubytovala keby chcem, lebo, že ona je taká dobročinná. :D A ževraj letenka aj so spiatočnou stáli dokopy okolo 130 eur. Super, nie? :D Aj keď hej, cestovanie nie je o peniazoch. Skôr o odvahe. Všetko je to len v rovine snívania, ale potešilo ma to. Už len to, že som sa s ňou rozprávala o Írsku...

Ja viem, omg, Titanic. Ale no a čo? :D

Ľudia si nahovárajú, že všetko sa točí len okolo nich, že oni sú základom všetkého, že existuje nejaké nebo a peklo a nejaký boh, ale je to len ich barlička, o ktorú sa môžu opierať na zemi, lebo sa boja smrti. A možno ešte viac samotného života. Vravia si, že ak aj tu na zemi trpia, čo im vpodstate vyhovuje, lebo nemusia nič meniť a o nič sa snažiť, tak ich na druhom svete čaká raj, kde budú konečne šťastní. Neuvedomujú si, že jedinú príležitosť na šťastie majú tu. Na tejto planéte, ktorá je plná krásnych vecí, ktoré väčšina ľudí za celý život neobjaví a nikdy neuvidí. Ľudia hľadajú svoj zmysel života v práci alebo rodine, ale pravda je taká, že o všetko môžme prísť v sekunde, a tak môže veľmi nebezpečné zameriavať svoju existenciu len na jednu vec. Myslím, že jediný recept na život je užívať si ho, a vyhľadávať veci, ktoré nás robia šťastnými. Nič iné neexistuje. Mali by sme si ho naozaj užívať, myslím tým, jesť aj nezdravé veci, ak nám chutia, alebo sa raz za čas opiť, lebo vtedy je všetko smiešne. Je hlúpe sa pre niečo trápiť, lebo ani nevieme ako a zachvíľu budeme starí. A bolo by nepríjemné si uvedomiť, že sme sa pretrápili celým životom až do svojej staroby.


Je smutné ako sa ľudia seba navzájom boja a ako si neveria. Mali by sme si všetci pomáhať a držať spolu, lebo veď sme takí istí, nikto nie je o nič lepší. Je smiešne keď niekto odsudzuje niekoho za to ako vyzerá alebo za farbu pleti, lebo veď tak isto môže byť on smiešny niekomu inému.
A myslím si, že ľudia by viac mali hovoriť o podstatných veciach, o tom ako sa cítia alebo čo si naozaj myslia, a nie tie zdvorilostné žvásty, ktoré sú nepodstatné.

A na záver. Fakt by sme mali robiť to čo cítime a to čo chceme, lebo je vlastne úplne jedno, čo sa stane, ako sa zachováme a čo urobíme, či nás niekto vysmeje. Logicky tu raz nebudeme, a budeme sa rozkladať v zemi a vtedy to bude úplne jedno. :) Tak isto ako je to jedno v tej chvíli. Lebo sme úplne nepodstatní, žijeme na planéte, ktorých je asi miliarda, a sme takí malí a nepatrní, že je až smiešne ako veľmi lipneme na našich činoch, slovách a na to ako na ne zareagujú iní. Sme menej ako zrnko prachu, okolo nás sú veci, ktoré sú niekoľkonásobne väčšie a určite nie sme bod celého vesmíru a všetkého, čoho názov ani nepoznáme, lebo naše malé mozgy na to nemajú kapacitu a veľkosť. :D A možno len nevieme využiť ani 100 percent z toho nášho. Čiže... Robte úplne hlúposti, aspoň bude sranda a...veď viete...je to jedno.
A milujete Kida Cudiho.
 


Komentáře

1 Lexi Lexi | Web | 8. listopadu 2013 v 16:24 | Reagovat

Na vine sú hviezdy je strašne krásna kniha :) čítam ju už tretíkrát po sebe a vždy, vždy ma rozplače :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.