Pretože tie najlepšie veci sú v živote vykúpené vždy veľkou bolesťou.

27. listopadu 2013 v 14:55 | Sayuri
Posledný víkend sa stala dosť zvláštna vec. Taká, o ktorej som si myslela, že sa nikdy nestane. Kedysi by som o to stála, ale teraz mi je to jedno. Len vždy keď si na to spomeniem, tak sa usmejem, lebo je trochu ako by sa stalo nemožné a ja odteraz už verím na všetko. Už viem, že stať sa môže čokoľvek. :)
Možno viete o J., niektorí určite. On je jedna dlhá story v mojom živote, je to prvý človek, do ktorého som bola zamilovaná tak naozaj. Až tak nepekne, posadnuto a príliš dlho na to, že som nemala nádej. A vzdala som sa tej predstavy o nás dvoch, až keď som asi po miliónkrát padla na hubu a musela si priznať, že tady cesta nevede.
Skúsim to skrátiť, bola u nás žúrka, ktorú urobil brat, lebo naši neboli cez víkend doma, a ja som sa k nim pridala až neskôr, keď sa nasáčkovali aj do izby, potom nasledovala noc plná alkoholu, smiechu, filozofických tém a grcania, veď to poznáte, ale opísať vám chcem len čo sa stalo, keď všetci ležali niekde po celom dome a hore som bola už iba ja a J. Lebo hej, bol tam aj on. Tento článok som asi mala písať hneď po tom, lebo je toho dosť na čo si už nepamätám, ale sedeli sme na gauči, telka zapnutá, okolo nás tri telá v kóme, on sa ma už predtým dotkol, ešte predtým ako sme sa ocitli na gauči. Na gauči sa ma pýtal, že ako dlho už nemám fb či čo, aj o vodičáku a autách sme sa rozprávali, on mi nastrčil svoje rameno a to, že som si o neho oprela hlavu bolo vtedy také jednoduché a jasné. Žiadne otázniky ani premýšľanie či je to správne. Bol hrozne milý, asi taký ako som si ho kedysi dááávno predstavovala. Prepínal kanály a pýtal sa či to nechá a potom som sa mu dotkla ruky a on sa nebránil . :D A takto sme tam dlho ležali, počula som ako mu rýchlo bije srdce a hlavne tie ruky. Ako sme sa držali, niekedy mi on hladkal ruku, potom ja, a keď som sa nejak posunula a odtiahla ruku, tak si ju pýtal naspäť. Pamätám si, že to bolo fajn. Akoby sa mi vrátil malý kúštik lásky, čo som kedysi do neho vrazila. Vpodstate sa nestalo nič také vážne, za ruky sa držia päťročné deti, ale to pochopia len tí, čo poznajú celý príbeh. :) Malo to nejaké divné čaro, lebo ani raz sme nespomenuli niečo, čo bolo, nič sme si nevysvetľovali ani sa nepýtali, len sme boli spolu. Vedľa seba. A on to vážne, ale vážne chcel. Niekedy ma pohladak po vlasoch. A povedal nech spinkám, ale nemohla som. :D Bolo by debilné si ujsť ten moment. Ako som sa pozerala na jeho ruky, spomenula som si na to ako som si kedysi priala držať tie ruky, páčili si mi, hrozne. :D A dostala som to, ale už to pre mňa neznamená takmer nič.
Mám pocit, že z tých viet sa aj tak nedá vycitíť aké to bolo, ako som prežívala každý dotyk, všetko. Príde mi to akoby konečne niečo v mojom živote stálo za to. Naozaj to tak cítim, hoci už necítim k nemu absolútne nič. Len to bolo pekné a splnenie môjho sna, aj keď už po záručnej dobe.
Fakt by som si nemyslela, že takýto článok raz napíšem. :D Ale stalo sa. Potom už išiel domov, len suché dobrú noc a aj tak skvelý pocit, ale clekovo z toho večera, lebo aj ostatní chalani boli takí milí na mňa, bola som tam jediná baba a som si to užívala. :D
 


Komentáře

1 Lennie Lennie | Web | 28. listopadu 2013 v 10:50 | Reagovat

Jeeej, toto je taký milý článok! :-) Musel to byť fakt pekný pocit, aj keď ako vravíš, po záručnej dobe, ale napriek tomu stáť za to :D A párty so samými chalanmi je proste tiež výnimočná :D Normálne si mi inak teraz dala takú ehm...nádej, že stať sa môže fakt všeličo, ale zjavne, keď to vôbec nečakáme :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.