What, what they think of me it ain't nothing.My heart, heart is broke completely.

16. listopadu 2013 v 11:38 | Sayuri |  Bežné denné úvahy asociálky
Neviem prečo je to takto, prečo sa takto cítim. Vlastne viem. Niekedy to príde,tento pocit, akoby som bola na svete úplne sama a nebol tu nikto, kto by ma utešil povedal, že všetko bude dobré. Možno bude, možno nie.
Napadlo ma to včera, keď som bola s jednou kamarátkou, ktorá mi hrozne liezla na nervy, vadilo mi na nej asi 3/4 vecí. Ono s ňou sa niekedy dá, dokonca som jej aj za všeličo vďačná, ale tieto chvíle keď sa správa fakt jak...neviem ako to povedať, proste niekedy sa za ňu v spoločnosti hanbím, a vidím, že aj ostatní ju berú tak ako ju berú, nevravím, že ja som dokonalá, to vôbec nie, ale proste ona je fakt ťažká povaha. Vravela, že jej raz on povedal dosť niektoré veci otvorene, čo sa jej týka, a myslím si, že on jej to povedal, že aká je, ona to fakt asi nevidí, ale asi by mala. Trochu nechápem, že to nevidí, ako lezie niektorým na nervy s tým, že ich otravuje s každou blbosťou, dookola má nejaké otázky ako decko, smeje sa niekedy fakt jak šialená, teda na veciach, čo 90 percent ľudstvu nie je smiešna... Ako hej nevravím, že všetko na nej je negatívne, ale mám pocit, že odkedy robí tam kde robí, je to ešte horšie. Ale možno to bol len taký deň. Lebo si zase pamätám, že s ňou to bývalo vždy takéto, raz tak, raz tak. Niekedy sa s ňou dá úplne vpohode, ale sú dni keď je to horor. Neviem, niekedy keď ma už fakt naserie, tak jej poviem svoje. Najlepšie keď ona začne do mňa s niečím hubovať, nech sa pozrie preboha na seba, keby jej mám ja povedať, čo mi vadí, tak by sme tam doteraz sedeli.
Myslela som si, že super aspoň nebudem v piatok sedieť zase doma, ale keď som prišla neskoro domov, tak som spustila hrozný plač. Taký ako už dávno nie. Zaplavilo ma hrozné zúfalstvo. Proste ako som tam stála v tej telocvični a uvedomovala som si postupne tie veci, že on tam nie je, a neviem kde je, a že som ho vlastne chcela vidieť, lebo mi chýba a serie ma to, to ako to je, ale to budem ešte ďalej písať. To, že Miša mi včera prišla ako totálne narušený jedinec, a pri predstave, že po cvičení s ňou mám byť ešte vyše hodiny v meste, ma išlo jebnúť. To, že aj keď sú tí ľudia tam na mňa celkom milí a dokonca niekedy naozaj dosť milí, tak oni majú medzi sebou väčšie väzby, oni majú svojich kamarátov. A to ma napadlo, že keby mám ja svoju partiu kamarátov, tak si poviem, no a čo, veď mám ich, je jedno či sem zapadám úplne alebo len tak okrajovo. Ale sralo ma to, lebo ja tu fakt nikoho nemám. Dokonca sa mi už ani neozývajú ľudia, ktorých som nemala ani veľmi v láske, napriek tomu, že oni ma brali za kamošku. Asi čakajú, že sa ozvem aj ja, ale toto ja v povahe nemám. Neozývam sa väčšinou ľuďom, ktorých nemám až tak rada. A väčšinou sa len spolieham na to, že oni sa ozvú, lebo vždy to tak bolo, ale naopak to tak nejde, ja proste nemám tú potrebu. Aj keď ma to teraz nejak škrelo. Teda včera večer. Nejak pred polnocou som si včera ľahla do postele a chcelo sa mi hrozne kričať. Lebo je to hrozne nespravodlivé. Že tu nie je jediný človek, čo by za niečo stál. Videla som ho jedine v Mišovi, ale ten má úplne na háku. A neviem, mne sa to ani nechce riešiť, lebo mi to príde zbytočné, ale včera som revala aj kvôli nemu a kvôli tomu, že prečo tu pre mňa nemôže byť aspoň on, prečo to takto je a prečo sa musím tváriť že ísť do Bratislavy je môj veľký sen, keď môžem jebať celú Bratislavu. Je to len zúfalé riešenie, chytanie sa nejakej slamky a dúfanie, že mi tam bude lepšie. Ale mne asi lepšie nebude nikde. Myslím, že hocikde pôjdem, vždy narazím na to isté. Na nakonečný pocit samoty.
A dokonca som včera uvidela zase Jura, za posledné mesiace som ho videla fakt dosť, na to, že predtým som ho dlho nevidela. Najlepšie bolo, že on na mňa čumel, ja som sa len nejak podvedome otočila a zrazu ho vidím jak čumí. A je to smiešne, ale kedysi by som si taký pohľad vysvetlila ako prejav náklonnosti. :D Teraz mi to bolo už jedno. Len niekedy ma škrie ako som mu vypisovala a ak som bola nepríčetná, ale viem, musela som padnúť na hubu a zistiť, že veľká láska patrí len do filmov.
A ja to viem, že ani s Mišom nepôjdem do Barecelony a nebudeme spolu cestovať po svete, lebo mu nikdy nepoviem, to čo si prehrávam stále v hlave, že by som mu chcela povedať. Napadajú ma všelijaké vety, čo by som mu povedala a predstavujem si ako by sa tváril, ale viem, že sa to už neudeje, že sa nebudeme už sami niekde rozprávať, možno ho ešte párkrát stretnem na cvičení, kým odídem, ale aj tak...tým sa nič nezmení, je jedno či sa budeme ignorovať, alebo normálne rozprávať, pretože sa tým nezmení skutočne nič. Nenastane žiaden prelom a vždy keď si uvedomím, že nič ku mne necíti, že to boli všetko len moje priania, tak sa niečo vo mne vždy zlomí. A to bolí.
Lebo hlavne, že s Mišou sa vie stretnúť, a hej ja viem, to ona sa mu pchá do riti... ale aj tak. Keby chcel tak sme... to je jedno. Láska je piča.
Niekedy ľutujem, že som vôbec išla do toho kólcentra, že by som si toto ušetrila, ale na druhej strane, by som nikdy potom neprišla na tie tréningy a nikdy nemala tie milé objatia od jeho brata a ešte toho druhého trénera. Fakt sú hrozne zlatí a ja si pôjdem po ich dávku objatí aj nabudúce. :)

PS: Všetky pozitívne články vždy vymažem a tie negatívne zverejním. Asi mi to má pomôcť. Nejak. Ale to je jedno, dnes idem s maminkou nakupovať, tak ruka hore a ..teším sa. :-)
 


Komentáře

1 Lennie Lennie | Web | 16. listopadu 2013 v 23:37 | Reagovat

Včera bol celkovo nejaký divná deň si myslím. Teda aspoň pre mňa...a to ja som ešte človek závislý od slnka, čiže keď to nemám, som ešte depresívnejšia a tiež mám občas len chuť niekde sa skryť a revať :P. Ale vždy sa potom tak akosi uvedomím, začnem mať náladu, že je mi všetko jedno a potom príde svetlá chvíľka, ktorá samozrejme zase netrvá dlho a tak dookola...
A nevadí, že tu dávaš aj depresívne články, je to tvoj blog, tvoj svet ;-) a "vypísania sa" občas fakt pomáha.
Tie objatia inak musia byť super, to by som ja na tvojom mieste potom chodila na to miesto každý deň :D A mala by som z toho good náladu :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.