Bežné denné úvahy asociálky

What, what they think of me it ain't nothing.My heart, heart is broke completely.

16. listopadu 2013 v 11:38 | Sayuri
Neviem prečo je to takto, prečo sa takto cítim. Vlastne viem. Niekedy to príde,tento pocit, akoby som bola na svete úplne sama a nebol tu nikto, kto by ma utešil povedal, že všetko bude dobré. Možno bude, možno nie.
Napadlo ma to včera, keď som bola s jednou kamarátkou, ktorá mi hrozne liezla na nervy, vadilo mi na nej asi 3/4 vecí. Ono s ňou sa niekedy dá, dokonca som jej aj za všeličo vďačná, ale tieto chvíle keď sa správa fakt jak...neviem ako to povedať, proste niekedy sa za ňu v spoločnosti hanbím, a vidím, že aj ostatní ju berú tak ako ju berú, nevravím, že ja som dokonalá, to vôbec nie, ale proste ona je fakt ťažká povaha. Vravela, že jej raz on povedal dosť niektoré veci otvorene, čo sa jej týka, a myslím si, že on jej to povedal, že aká je, ona to fakt asi nevidí, ale asi by mala. Trochu nechápem, že to nevidí, ako lezie niektorým na nervy s tým, že ich otravuje s každou blbosťou, dookola má nejaké otázky ako decko, smeje sa niekedy fakt jak šialená, teda na veciach, čo 90 percent ľudstvu nie je smiešna... Ako hej nevravím, že všetko na nej je negatívne, ale mám pocit, že odkedy robí tam kde robí, je to ešte horšie. Ale možno to bol len taký deň. Lebo si zase pamätám, že s ňou to bývalo vždy takéto, raz tak, raz tak. Niekedy sa s ňou dá úplne vpohode, ale sú dni keď je to horor. Neviem, niekedy keď ma už fakt naserie, tak jej poviem svoje. Najlepšie keď ona začne do mňa s niečím hubovať, nech sa pozrie preboha na seba, keby jej mám ja povedať, čo mi vadí, tak by sme tam doteraz sedeli.
Myslela som si, že super aspoň nebudem v piatok sedieť zase doma, ale keď som prišla neskoro domov, tak som spustila hrozný plač. Taký ako už dávno nie. Zaplavilo ma hrozné zúfalstvo. Proste ako som tam stála v tej telocvični a uvedomovala som si postupne tie veci, že on tam nie je, a neviem kde je, a že som ho vlastne chcela vidieť, lebo mi chýba a serie ma to, to ako to je, ale to budem ešte ďalej písať. To, že Miša mi včera prišla ako totálne narušený jedinec, a pri predstave, že po cvičení s ňou mám byť ešte vyše hodiny v meste, ma išlo jebnúť. To, že aj keď sú tí ľudia tam na mňa celkom milí a dokonca niekedy naozaj dosť milí, tak oni majú medzi sebou väčšie väzby, oni majú svojich kamarátov. A to ma napadlo, že keby mám ja svoju partiu kamarátov, tak si poviem, no a čo, veď mám ich, je jedno či sem zapadám úplne alebo len tak okrajovo. Ale sralo ma to, lebo ja tu fakt nikoho nemám. Dokonca sa mi už ani neozývajú ľudia, ktorých som nemala ani veľmi v láske, napriek tomu, že oni ma brali za kamošku. Asi čakajú, že sa ozvem aj ja, ale toto ja v povahe nemám. Neozývam sa väčšinou ľuďom, ktorých nemám až tak rada. A väčšinou sa len spolieham na to, že oni sa ozvú, lebo vždy to tak bolo, ale naopak to tak nejde, ja proste nemám tú potrebu. Aj keď ma to teraz nejak škrelo. Teda včera večer. Nejak pred polnocou som si včera ľahla do postele a chcelo sa mi hrozne kričať. Lebo je to hrozne nespravodlivé. Že tu nie je jediný človek, čo by za niečo stál. Videla som ho jedine v Mišovi, ale ten má úplne na háku. A neviem, mne sa to ani nechce riešiť, lebo mi to príde zbytočné, ale včera som revala aj kvôli nemu a kvôli tomu, že prečo tu pre mňa nemôže byť aspoň on, prečo to takto je a prečo sa musím tváriť že ísť do Bratislavy je môj veľký sen, keď môžem jebať celú Bratislavu. Je to len zúfalé riešenie, chytanie sa nejakej slamky a dúfanie, že mi tam bude lepšie. Ale mne asi lepšie nebude nikde. Myslím, že hocikde pôjdem, vždy narazím na to isté. Na nakonečný pocit samoty.
A dokonca som včera uvidela zase Jura, za posledné mesiace som ho videla fakt dosť, na to, že predtým som ho dlho nevidela. Najlepšie bolo, že on na mňa čumel, ja som sa len nejak podvedome otočila a zrazu ho vidím jak čumí. A je to smiešne, ale kedysi by som si taký pohľad vysvetlila ako prejav náklonnosti. :D Teraz mi to bolo už jedno. Len niekedy ma škrie ako som mu vypisovala a ak som bola nepríčetná, ale viem, musela som padnúť na hubu a zistiť, že veľká láska patrí len do filmov.
A ja to viem, že ani s Mišom nepôjdem do Barecelony a nebudeme spolu cestovať po svete, lebo mu nikdy nepoviem, to čo si prehrávam stále v hlave, že by som mu chcela povedať. Napadajú ma všelijaké vety, čo by som mu povedala a predstavujem si ako by sa tváril, ale viem, že sa to už neudeje, že sa nebudeme už sami niekde rozprávať, možno ho ešte párkrát stretnem na cvičení, kým odídem, ale aj tak...tým sa nič nezmení, je jedno či sa budeme ignorovať, alebo normálne rozprávať, pretože sa tým nezmení skutočne nič. Nenastane žiaden prelom a vždy keď si uvedomím, že nič ku mne necíti, že to boli všetko len moje priania, tak sa niečo vo mne vždy zlomí. A to bolí.
Lebo hlavne, že s Mišou sa vie stretnúť, a hej ja viem, to ona sa mu pchá do riti... ale aj tak. Keby chcel tak sme... to je jedno. Láska je piča.
Niekedy ľutujem, že som vôbec išla do toho kólcentra, že by som si toto ušetrila, ale na druhej strane, by som nikdy potom neprišla na tie tréningy a nikdy nemala tie milé objatia od jeho brata a ešte toho druhého trénera. Fakt sú hrozne zlatí a ja si pôjdem po ich dávku objatí aj nabudúce. :)

PS: Všetky pozitívne články vždy vymažem a tie negatívne zverejním. Asi mi to má pomôcť. Nejak. Ale to je jedno, dnes idem s maminkou nakupovať, tak ruka hore a ..teším sa. :-)

My illusion, my mistake...

2. listopadu 2013 v 14:24 | Sayuri

Viem, že toto nie je správne písať, lebo mi to môže ublížiť. Ale ja viem, že sa nedá, už viac. Viem, že stačilo tej tupej bolesti v mojom vnútri kvôli niekomu inému. Myslela som si, že ho môžem nenávidieť alebo začať ignorovať, ale keď je niekto tak hlboko vo vás, keď ani po dlhom čase neviete prestať myslieť na jeho tvár, tak ho môžete jedine milovať. Ale nie, nechcem lásku (ktorá bolí).
Svetu som vďačná za jednu vec. Myšlienky a predstavy. Tie vám nikdy nemôže nikto zobrať a nikto ich ani neuvidí ak vy sami nebudete chcieť. A to ma fascinuje.
Zrazu viem, že by som bola schopná všetkých tých vecí. Tie ktoré mi doteraz naháňali hrôzu. A áno asi by som sa ich bála aj teraz, ale napriek tomu by som do toho išla, lebo si neviem predstaviť nič lepšie ako večery trávené s ním, keď je vonku chladno a my by sme ležali na pohovke a túlili sa k sebe. Tak veľmi by to bolelo, lebo by to bolo tak dokonalé. A ja by som si už viac nemusela vravieť, že keby som radšej s ním. Lebo by som s ním bola a on by vedľa mňa ležal v košeli, ktorú by som si potom dala na seba a on by ma cez ňu hladkal. Mali by sme tváre celkom blízko a ja by som mohla pokojne vdychovať jeho vôňu. A ani by ma nenapadlo od neho odísť. Nechcela by som sa vrátiť do mojej studenej a prázdnej postele, lebo pri ňom by som zase uverila, že svet je krásne miesto a že nechcem zomrieť.
A keď by sme sa bozkávali, úplne pomaly, tak by svet nachvíľu zastal.
Chcela by som sa o neho starať, vedieť čo si naozaj myslí, poznať jeho silné aj slabé stránky, počúvať v tme jeho najväčšie obavy a sny a vidieť v jeho očiach pravdu. A to, že keby nie som s ním tak by bol tak isto stratený ako ja bez neho. Že keď sme od seba, tak len prežívame a hľadáme šťastie vo veciach, ktoré sú prchavé a nikdy nám nenahradia, to čo by sme mali medzi sebou. To puto, ktoré tam cítim. Ale asi iba ja.*krivý úsmev*
To všetko by sa mohlo diať, keby zavolá ako povedal. Keby nezabudol na mňa hneď po tom, čo povedal ahoj. Keby sme sa na cvičení navzájom netvárili. že neexistujeme.
A teraz?
Na tomto mieste mi zmizla pred očami aj moja posledná nádej. Sklamal ma človek, o ktorom som tvrdila, že je posledný čo tu stojí za to. Aké jednoduché je ma ignorovať.

PS: Nie som si ani istá či chcem toto vôbec zverejniť.
PS2: Som debilka, tento blog, ktorý mal byť plný pozitívnych vecí sa mení na skladiskom môjho vracajúceho sa pesimizmu.
PS3: Sľubujem si, že sa to zmení.
PS4: Je to divné, ale napriek tomu všetkému sa necítim až tak zranene. Je to strelené, ale práve v tomto momente ma zaplavila nádej. Že všetko bude ok.

...then you win.

17. září 2013 v 11:36 | Sayuri
Nadviažem na minulý článok. Včera som sa vybrala do fitka, lebo som mala čas pred autoškolou, a aj keď ma už opustila tá nasratá nálada kvôli tej trubke, tak som to chcela nejak riešiť. A našťastie som nakoniec dostala zo seba otázku, že či má niečo proti mne, ale pýtala som sa to toho chalaňa. On, že nie, že to mám len taký pocit. Ale neviem či sa aj oplatí písať, čo hovoril, lebo spätne to vnímam len ako bla bla bla bla... Povedal na jej adresu aj niečo nie práve lichotivé a o to viac ma šokovalo to, čo som potom večer spatrila na fb. Ich spoločná fotka, opreté čelá, hľadia si do očí a tam srdiečko. Klikla som si na jej profil a tam, že je vo vzťahu s ním. Lenže on to tam nemá. A najskôr ma aj napadlo či náhodou to neni fotomontáž, ale to by bola iná grafička... Takže som musela pripustiť aj možnosť, že to, čo vidím je pravda. Že on asi žije v pralelnom vesmíre, kde každému niečo iné hovorí. A že už vážne nechápem vzťahom a už sa o to ani nebudem snažiť. Teraz to už vidím jasne, že oni niečo medzi sebou riešili už určite dlhšie, a ona videla vo mne konkurenciu, preto ku mne taká bola, lenže to mala byť taká na toho jej fešáka, pretože ja som v tom bola úplne nevinne. Ja som k nemu bola milá, len preto, že bol on milý ku mne. A aj keď som mala tušenie, že majú niečo rozrobené, nemala som nič isté. Ale aspoň už viem ako to je a ono ja neviem ani ako to beriem, dosť ma to šokovalo a zase je to len niečo, čo moju dôveru v ľudí ešte viac podupe, lebo ja už tak či tak hrozne neverím ľuďom, držím si odstup taký, že len, a toto je len ďalšia vec, čo tomu pridá. On sám podľa mňa nevie, čo chce a tiež to hrá na všetky svetové strany. A ani to už viac riešiť nebudem, lebo obidvaja za to nestoja. Hodia sa k sebe.

A keď som pri tej dôvere v ľudí, tak som sa dočítala v tej knihe o emoční inteligenci, že vždy sa chováme k ľuďom tak aby sme v nich vyvolali určitú reakciu. A že to platí aj na ľudí, ktorí si držia odstup od ľudí. "Boja sa napríklad druhých ľudí a vzťahov s nimi tak, že si osvojili istý spôsob správania, aby ostatných udržali v potrebnom odstupe." A toto úplne sedí na mňa. Nejak podvedome sa držím ďalej, nevytváram si silné vzťahy a hlavne, keď prídem do nového prostredia, tak mi trvá dlhšie kým sa nejak oťukám a možno neskôr sa snažím aj vytvárať niečo ako vzťahy. Sú aj ľudia, s ktorými to ide akosi hneď a plynule, lebo asi tiež podvedome cítim, že sú mi podobní a že mi neublížia. Ale napríklad viem vyňuchať falošných ľudí takmer ihneď a tam si ten odstup držím stále. A celkovo mám problém s dôverou v ľudí a preto možno niekedy nepôsobím priateľsky.

Táto kniha má v závere aj kapitoly o zlepšení komunikácie s ľuďmi, takže dúfam, že sa niečomu novému priučím. Chcela by som zlepšiť túto stránku mojej osobnosti. Necítim sa dobre v tom stave v akom je to teraz. Dovolila som veľa ľuďom, aby v mojej prítomnosti hovorili hlavne o sebe. Na jednej strane je to ich tiež slabá stránka, tiež nedokážu správne komunikovať, lebo komunikácia by mala byť hlavne o počúvaní, ale aj o tom dať druhému slovo a trošku empatie tiež nezaškodí. Vadilo mi to napr naposledy pri Adamovi, ktorý je presne ten typ, čo len kecá a kecá a vlastne o ničom. Už ma začínala z toho bolieť hlava. A áno mala som mu skočiť do reči a kecať len a len ja aspoň 20 minút vkuse, ale neviem či je on ten, ktorému sa chcem zdôverovať s niektorými vecmi. A nie som typ, ktorý vie 20 minút hovoriť o nepodstatných sračkách tak ako on a milión iných ľudí. Chcela by som viesť konverzácie na úrovni. :D Ale nie, len...väčšinou sa bavím s ľuďmi o tom, o čom chcú oni, o ich problémoch a ich životoch, pričom oni o mne vedia minimum, ani ich nenapadne opýtať sa. A s týmito ľuďmi chodím nerada von, pár takých kamarátstiev som aj na čas prerušila, lebo mi to vadilo. Aj napr taká Andželika. Ona vidí fakt len seba a mňa má ako nástroj, ktorý to vstrebe, všetky tie nepodstatné ženské kecy. Hrozne sa mi páčil Homer v Simpsonovcoch, keď bol v jednej časti kaderníkom a po pár dňoch už bol z toho zúfalý a kričal, že už nevládze stále počúvať tie bezvýznamné ženské kecy. A mne niektorí ľudia fakt taký prídu a dosť ma to ubíja. Preto mám aj radšej chalanov, alebo baby, ktoré nie sú typické baby. Chalani sú podľa mňa aj milší, a takí srandovní a neriešia sračky ako ženy, a nemajú v krvi to, že intrigujú a nesprávajú sa falošne a sú úprimnejší. Aj keď robia pičoviny, ale oni to majú tak pudovo. Oni sa riadia iba pudmi a nemajú v hlave zložité vzorce, len robia, čo chcú. Sú to vpodstate jednoduché tvory. Ale tak či tak, chcelo by to ľudí, s ktorými by som mohla viesť dlhé pychologické témy a ktorým by som mohla povedať všetko. A mali by názory a pohľad na svet taký ako ja. To by som fakt chcela. :)

Najbližšie chcem zase spísať nejaký zoznam vecí, ktorých sa chcem držať. Lebo tieto zoznamy sú vec, ktorá ma dokáže motivovať a ísť si za niečím, lebo v tom je jediný zmysel môjho bytia. Mať víziu niečoho, ísť si za tým, prekonávať prekážky. Nemám zmysel v práci ani v láske k nejakému človeku, ale len v tom, že urobím zo seba lepšieho človeka. A to je najkrajší darček aký môžem dať svetu.

Občas, keď nedokážem povedať, je mi to jedno, vznikne takýto článok.

3. června 2013 v 13:55 | Sayuri
A je to tu. Je tretí letný deň, aj keď to tak vôbec nevyzerá.
A tak by som mala niečo napísať, pretože sa končí môj projekt, aj keď nie ešte úplne. A možno sa už dávno skončil, nemám pocit, že som posledné týždne na niečom pracovala, aj keď áno, ale nie dosť. Dôvodom je to, že sa on vrátil do môjho života. Nabúral všetko, čo som si bez neho postavila. A teraz, keď je zase preč, neviem ako to dať znovu dokopy. Môj starý život. A chcem ho vôbec dávať dokopy?
Mám pocit, že je zase čas ukončiť nejakú kapitolu môjho života. A tá nová kapitola sa začne po prijímačkách. Vtedy sa uvidí aký smerom sa bude ďalej uberať môj život.
Neviem, naozaj netuším, čo ma čaká, ale jedno viem...že život je nevyspytateľný. A nech sa stane čokoľvek, budem to musieť prijať. A postaviť sa tomu čelom.
Chodievam dva razy do týždňa do telocvične a posilujem. Je to tiež spôsob ako pracovať na sebe a robiť niečo pre seba. Chodím von s ľuďmi, rozprávam sa s nimi, smejem sa, plánujem, ale nerobí ma to šťastnou. Som za to vďačná, za tých pár ľudí, lebo inak by to bolo ťažšie, ale nemôžem povedať, že som šťastná. Som v nejakom zvláštnom stave, v ktorom sa smejem s ostatnými, a pritom sa vo vnútri cítim akosi nijak. Prázdno? To asi nie, cítim toho veľa...len cítim to, čo aj veľakrát predtým. Cítim, že ani on nie je ten... Ach. Nie je tým, kým som čakala, že bude. Dúfala som, myslela som si, že je ako ja, že ma pochopí, aj bez slov, že pochopí to aká som, lebo bude taký istý. Myslela som si, že ma zachráni, lebo ja nepatrím do tohto sveta a myslela som, že ani on a že sa zachránime navzájom... Ale mýlila som sa. A s tým nemôžem urobiť nič, len sa s tým zmieriť.
Viete ono to takto nevyznie tak, aké je to v skutočnosti. Lebo je iné si to prečítať skrátené v pár vetách, ako si to odžiť každý deň, každú hodinu a čeliť tomu. Čeliť sebe a vlastným snom, ktoré nikdy nebudú realitou. (Zase je búrka, ja to už nechápem..)
Jednoducho som sa dnes zhlboka nadýchla, zahodila posledné temné dni za seba a pohla sa dopredu. Lebo ma už nebaví stáť na jednom mieste. Ešte by sa mohlo aj počasie spamätať. A bolo by to dokonalé.
A život je naozaj nevyspytateľný. :-) Lebo sa stretávam s Adamom, s tým, ktorého by som najradšej pred pol rokom zaškrtila vlastnými rukami. Ale zmenil sa, hrozne sa zmenil. Teraz sa prechádzame po vonku a rozoberáme také veci...čo by som nikdy nepovedala, že budem rozoberať práve s ním. Dokonca mi minule hovoril také veci, ktoré ma fakt zasiahli, lebo boli ako vyrobené pre mňa. Je to zvláštne ale nerobí mi problém sa mu zdôveriť s takými vecami, čo by som kedysi nepovedala, len tak niekomu. Ale myslím, že robím dobre, ak hovorím a je jedno o čom, hlavne nič nedusiť v sebe, lebo to je najhoršie, čo človek môže urobiť. Keď nič iné, teraz mám okolo seba aspoň ľudí, ktorým sa môžem zdôveriť. Znamená to pre mňa veľa, lebo viem aj aké to je nemať nikoho... Byť taká sama, že človek naozaj túži vypariť sa zo sveta. Ale to je už za mnou, nemôžem už dovoliť, aby to zašlo ešte niekedy, tak ďaleko ako kedysi.
Preto som si povedala, že nechám všetko plynúť. Lebo jednu pravdu nemôžem poprieť. Ľudia, ktorí majú byť v našom živote, z neho neodídu. Budú tu, nemôže sa stať, že zmiznú, že odídu. A ak má byť on čímkoľvek v mojom živote, možno len priateľom, tak sa vráti. Neodradí ho nič, neodradí ho mlčanie, neodradí ho moja divná povaha, jednoducho sa znovu ukáže. A ja na to možno budem čakať, aj keď by som to najradšej nerobila. Lebo keď človek v nič nedúfa, tak ho môže jedine niečo príjemne prekvapiť.

Je v poriadku byť vystrašený.

7. dubna 2013 v 17:42 | Sayuri
Akosi začínam o všetkom pochybovať. Zrazu je teplejšie a ja sa cítim akosi horšie. Všetci ľudia sa radujú dobrému počasiu a ja sa mám chuť zahrabať pod perinu. Možno je to len chvíľkové obdobie. Dúfam. Začínam pochybovať o tej škole, začínam pochybovať o sebe, či bolo správne odísť z tej práce a ísť do niečoho, čo je neisté. Tak či onak, viem, že toto nebolo nič pre mňa, ale aj tak ma zaplavujú pochybnosti a akési zlé pocity. Neviem ich vysvetliť...alebo? Viem, len nechcem o tom hovoriť. Vlastne chcem. Len nemám s kým. Ľudia z môjho blízkeho okolia netušia, čo sa odohráva v mojom vnútri. Riešim ich frajerov/ky, ich problémy a tvárim sa, že žijem nejaký život bez citov a potreby lásky a že mi je všetko jedno.
Púšťam si video z minuloročného Tomorrowlandu a mám z neho zimomriavky. Práve v takých chvíľach, keď mám presne takúto náladu, by som najradšej hopkala na festivale alebo išla na party a robila tie hlúpe veci, čo robia tie hlúpe trinásťročné decká, ktoré si myslia, že chľastať je kúl. Dívam sa na to video a túžim tam byť s tými prešťastnými ľuďmi a aspoň niekoľko dní nemyslieť, len sa baviť.
Keď som pri tom, včera som po dlhej dobre bola vonku a bavila sa. Lebo väčšinou aj keď idem von, tak domov idem s horšími pocitmi aké som mala predtým. Ale teraz to bolo fajn, smiali sme sa, jedli palacinky, kreslili na bločky kurčatá, dokonca som bola párkrát vtipná (a nesmiala som sa iba ja na svojich vtipoch!), aj som dobre vyzerala, aspoň sa mi to tak zdalo po jednom pive, keď som sa videla v zrkadle na záchodoch. A vedela by som si predstaviť viacero takých večerov, v kruhu fajn ľudí, s ktorými vyjedame pukance a pijeme čierne pivo.
Aj môj posledný deň v práci bol super, lebo tam bola akurát akcia a bolo fajn to sledovať aj keď by sme boli radšej tými, čo sa tam bavili. Ale bol tam jeden Čech, ktorý stále po mne pozeral a potom sme sa stretli na véckach (znie to vtipne takto :D) a on sa opýtal svojho kamoša, čo tam akurát vošiel, že čo tam delá a on taký, že to stejný co ty. A ja som sa smiala, ale odišla som a potom vždy keď som zase zbadala ako z diaľky čumí na mňa (inak robil tam zvukára či čo), tak som sa musela smiať a ešte tesne predtým ako sme končili, prešiel okolo a usmiali sme sa na seba a on si začal pískať (asi to bol taký istý šialenec ako ja). Bolo to celé také ako zo sna, lebo už aj bola hodina na to aby sme už dávno spali, ale mohli sme sa pokojne začať rozprávať, ale ani jeden nezačal, a takto to bolo len také o pohľadoch a úsmevoch a tak to aj skončilo.
Ono mi budú niektoré veci chýbať z tej roboty, ale na druhej strane je veľa vecí, ktoré mi vadia, ale to je asi všade tak.
To, že zajtra idem zase na ten pojebaný úrad, ma asi zabije! -.-

Prajem si aby natočili ešte ďalšie a ďalšie časti New Girl a to čo najskôr. Som do neho zamilovaná. Lebo tí ľudia tam sú priatelia napriek všetkému, svojim povahám, úletom, vlastnostiam, chybám a nedokonolastiam.


PS1: Asi idem jesť.
PS2: Jediné na čo sa teraz teším je Doba ľadová 3 večer v telke. ^^
PS3: Lúči sa s vami nieprávevosvojejkoži Sayuri.
A ozaj, kto pôjde so mnou na Tomorrowland?

All I want is you. You're important for me. Really.

8. března 2013 v 20:36 | Sayuri
Konečne píšem článok, po dosť dlhej dobe, ktorú som prepracovala. Totižto pracujem v hoteli ako chyžná. Je to dosť náročné, poviem vám, že sa tam fakt namakám. Som presvedčená o tom, že tento typ práce by nerobil hocikto, ale ja som potrebovala vypadnúť z domu a zamestnať si ruky aj myseľ niečím novým. A toto prišlo ako blesk z jasného neba. Akoby bolo od začiatku jasné, že prijmú práve mňa. Fakt sa to zomlelo tak rýchlo, že ani som si nestihla poriadne uvedomiť, že už pracujem. Toto sú len moje začiatky v tom hoteli, takže si iba zvykám, uvidím, čo bude ďalej, ale určite tam neplánujem robiť dlho. Škola je pre mňa priorita, čiže si potrebujem pred prijímačkami vyhradiť nejaký čas len na učenie, pretože nechcem nič zanedbať. Učím sa už od tuším konca januára, keď som sa rozhodla, že sa proste dostanem práve na túto školu, práve na tento odbor... Ale teraz mám pocit, že stojím na jednom mieste a neučím sa poriadne. Ešte mi aj kamarátka povedala, že jedna baba má na prijímačky až 5 kníh. Normálne začínam stresovať, lebo ja mám k tomu celému ešte aj biológiu a nie som si istá či celú alebo iba biológiu človeka. Ale nemyslím si, že na psychológii očakávajú aby som vedela niečo fotosyntéze. Čiže sa zameriam iba na človeka, lebo veď ani nemám čas na ostatné. A zo psychológie si teda ešte plánujem zohnať nejaký úvod do psychológie, aby som bola pokojnejšia.
Moja mama vravela, že som mala radšej ostať doma a učiť sa a nie ešte sa upísať diablovi a chodiť do takej práce. :D Ale ja viem, som si istá, že keby ostanem doma ešte o dva týždne dlhšie tak zcvoknem, ale že úplne. Po tom týždni, čo som bola krutoprísne chorá, by som nevydržala doma ani sekundu. Táto práca ma na jednej strane určite zachránila. Kým by som mala prax, tak by som asi zošalela. Na druhej strane sa potrebujem fakt, že učiť, mám pocit, že mi to ide pomaly. Ale ja si zo všetkého píšem poctivo aj poznámky, aby som to mala niekde skrátené, ale mám pocit, že aj tak idem pomaly, že by som sa to možno mala učiť iným spôsobom. Musím si k tomu cez víkend už poriadne sadnúť a čítať si to, učiť sa to a venovať tomu viacej času. Snažím sa do toho pozrieť každý deň, ale to nestačí, keď si prečítam kúsok... Hnevám sa za to na seba, ale budem sa snažiť zlepšiť. Nechcem myslieť na to, že by ma neprijali, dokonca si také niečo ani nepripúšťam, absolútne zamietam tú možnosť, a preto sa budem ešte učiť a modliť sa a prosiť celý vesmír, nech som tam, lebo je to môj najväčší cieľ.
Poviem, že makať napríklad v takom hoteli by som nechcela ostať. Ani plat tam nie je taký úžasný, ale o tie peniaze mi aj tak nejde. A dokonca nejde ani možno o tú prácu, ani niečo ľahšie by som tu nechcela ostať robiť. Lebo chcem z tadeto vypadnúť a nie ostať tu a pracovať a pretĺkať sa kade tade. To nie je to, čo po čom túžim. Chcem na sebe pracovať, nechcem ostať zahrabaná v tejto dedine a chodiť do práce do vedľajšieho mesta. To nie je nič pre mňa, viem to, cítim to v každom póre, že ja sem nepatrím a toto nie je nič pre mňa. Viem, že cesta vedie niekade inakade. A snažím sa tú cestu nájsť, možno dokonca po nej už idem, ale cieľ je ešte ďaleko. Tak či tak, to čo teraz robím, tak to asi tak malo byť, malo sa to stať, a je to len ďalšia skúsenosť, ktorú musím vyžmýkať a dostať z nej, čo najviac. A žiadne negatívne zmýšľanie! Často sa toho celého bojím, ale nemôžem dovoliť strachu ovplyvňovať svoj život. Už len to, že sa snažím je fajn.
A to s tým strachom ma serie. Vidím to napríklad na situácii s M. Celé je to už tak domotané a...jednoducho strach to celé zničil. Mám pocit, že už z toho nič nemôže byť, lebo som to už v hlave tak preriešila, že to už nemôže byť reálne. Poznáte to určite, že nad niečím tak dlho premýšľate, riešite to v hlave, obzeráte si to z každej strany, miliónkrát to preberiete s ľuďmi a sami so sebou, že máte pocit, že každou myšlienkou sa to vzďaľuje. Keby človek namiesto premýšľania v takýchto veciach konal a robil, to čo mu radí srdce a rozum zahodil niekde veľmi ďaleko, tak vtedy by sa diali veci! :D Asi presne tie, o ktorých doma pod perinou snívam. Pravdepodobne by sa reálne diali a ja by som sa v nich mohla vyváľať a od šťastia plakať. Ale bojím sa lásky. Škoda. Sama sa pripravujem o tie najlepšie veci v živote. Lebo láska ňou je, nech je akokoľvek bolestivá. A nech mám za sebou akékoľvek sklamania...
Posledné dni mi pomáha prežiť hlavne seriál New Girl. Milujem Jess, Nicka a všetkých tých ľudí tam, to ich priateľstvo a šialenstvo. Preto koniec článku bude patriť im. :-)















Už by aj stačilo, nie? :-D

Mám 6587459912 myšlienok.

17. února 2013 v 21:05 | Sayuri

Mám 6587459912 myšlienok.
Skúsim ich napchať do pár odstavcov.

Pravda je taká, že milujem Miša. Milujem ho celým svojim vnútrom. Ťažko sa o tom hovorí, či je to skutočné, keďže strach som stále neprekonala, ale niekedy sa ľudia pýtajú ako spoznajú či ten s kým sa budú brať je ten pravý. A ja to proste viem. Nie nejdem si ho brať. :DDDDD Ale keby áno, tak neváham. Viem, že je to nezmyselné takto o tom uvažovať v teoretickej rovine, lebo realita môže byť iná. Proste nepoznám ho úplne. Ale je v c e l o m mojom tele. Neviem to inak vysvetliť. Kedysi s Jurom to bolo podobné. (stará a veľmi zlá story) Ale toto je iné. Nejde o to za každú cenu ho stretnúť a vybojovať si tak chvíľkové potešenie z pohľadu na neho. Z toho som už vyrástla. Bojím sa mu napísať, lebo staré sklamania len tak nehodíte do smetiaku, ktorý ráno vysypú a odnesu smetiari na tom ich aute. Sú to sklamania, ktoré si beriete zo sebou. Sú to strachy a obavy, že sa to stane znovu. Predsa keď zjete čili papričku a potom vám celý deň horí papuľa a vy trpíte v hrozných mukách, tak si na druhý deň nedáte znovu. Iba ak ste masochista. :D Ale áno je to o tom, že len tí odvážni a tí, čo sa zbavili hlúpeho strachu do toho pôjdu znovu a to je znakom ich sily. A ja viem, že raz taká budem, len to nejde hneď, veď chápete.

Bola som kilometre vzdialená a predsa som sa nevedela zbaviť myšlienok na neho. Možno by to chcelo dlhší čas. Ale ok, budem sa snažiť opisovať fakty a nič neprikrášľovať a pridávať tomu na sile. Lásky. Len vám opíšem fakty.
Ráno sa zobudím a neviem na neho prestať myslieť. Ležím v posteli a predstavujem si, že ležíme spolu u neho doma. Napadajú ma celý deň naše rozhovory, t.j. aj tie čo medzi nami prebehli a aj také, ktoré by mohli. A večer je to to isté, čo ráno. A ešte niečo. Keď si občas dovolím myslieť na to ako by sme sa pobozkali, tak... Hm. To sa nedá ani opísať. Bolí to. Normálne vážne. Nepochopíte to. Asi. Ale bolí to, celé moje telo je slabé a v hrudi cítim bolesť, ale nie nepríjemnú. Ale bolesť lásky. Neviem či na to existuje výraz, možno sa tým ešte nikto nezaoberal. Je to bolesť ako keď sme sa prvýkrát objali.
Kedysi som si ešte dokázala dať tri facky za to a prestať s tým, ovládnuť to a proste... Teraz si to už ani nezakazujem, lebo to nevládzem. Prestať na neho myslieť. Ako sa to robí, nemyslieť na niekoho, koho milujete každou bunkou svojho tela?


Ok, ok, prešla som aj do citov, aj keď kde je hranica medzi faktami a tým, čo cítime?

Toto je láska. Keď neviete ísť po meste bez toho, aby ste nečakali, že na neho narazíte.
Keď si sľubujete, že zabudnete, ale je to do neba volajúca lož.
Keď sa usmievate na vašich starých rozhovoroch.
Keď o ňom hovoríte najlepším kamarátkam.
Keď najlepšiemu kamarátovi plačete na ramene, ktorý vám povie, že teraz pravdepodobne preťahuje inú.
Keď o ňom píšete na blog a neviete prestať hoci viete, že ste už mali skončiť pri prvom odseku.
Lenže ak by ste to neurobili, ak by ste neumlčali rozum, tak by to nebola láska.

A z nejakej časti, neviem akej veľkej, je on dôvod, že sa chcem zlepšiť a akosi napraviť. Všetko po čom túžim je mať lepšiu postavu, väčšie sebavedomie, študovať na výške a niečo dovtedy robiť, byť väčšia optimistka, len preto, aby som vďaka tým veciam mala seba radšej a prekonala strach a bola s ním alebo sa o to aspoň pokúsila. "Všetko, čo som robila, som robila v nádeji, že ma to privedie k vám..." Pamäti gejše

Dajte si sny. Hocijaké. Také aké by ste si dali, keby viete, že môžete mať čokoľvek. Ak by ste vedeli, že nezlyháte, čo by ste si priali?

Ale sú tu aj iné veci. Mám hrozne rada svoju mamu, lebo keď som dnes prišla po dvoch dňoch, tak ma objala a povedala, že som tu už aj chýbala. Mám rada Luci, lebo záchvaty a proste vie toho veľa. :D (-spevák? -snaží sa o to. -Rytmus!)

A hlavne sú tu tie moje sny. Budem pracovať, ale nemôžem zabudnúť, že popri tom sa musím snažiť naplniť ich. V prvom rade učenie. V druhom rade postava. A v treťom optimizmus aj cez mŕtvoly.

:-)
 
 

Reklama