Iný pohľad

Úvaha o láske.

20. září 2013 v 11:04 | Sayuri
Myslím, že veľký problém vo vzťahoch (a to je jedno akých) je komunikácia a vyjadrenie pocitov. Ľudia často o svojich pocitoch mlčia a tak vznikajú rôzne nedorozumenia. Napríklad muž ráno nepozdraví svoju polovičku a tá si hneď domyslí najhoršie scenáre o tom ako ju nemiluje a že možno má inú a podobne. Pritom možno má len obavy z toho, čo bude v práci, lebo má ťažký deň pred sebou a zamyslel sa, pričom pozabudol na ranný pozdrav. A takto presne vznikajú tie malé nedorozumenia. Keby ľudia vedeli vyjadriť to, čo cítia a keby sa vždy veľa rozprávajú so svojim partnerom, alebo hocikým iným, svet by bol krajšie miesto. Nie, že by už teraz nebol. :D Ono ľudia sú podľa mňa dosť podobní. Aj keď stále vidíme všade hrozné rozdiely a ľudí hneď škatuľkujeme, že oni sú hentakí a tamtakí a ja som dokonalí a všetci sú vadní... Ale pritom každý máme podstatu rovnakú. Len inak vyrastáme, ovplyvňujú nás iné veci, ktoré na nás vytvárajú nánosy a tvarujú nás na nejakú osobnosť. A postupne zabúdame aký sme pod povrchom tých nánosov. Všetci túžime po tom aby nás niekto miloval. A všetci chceme byť len proste šťastní. Každý si ide za tým iným spôsobom, ale pointa je tá istá.
Vzťah sám o sebe je dosť ťažká problematika. :D Aspoň ju tak ľudia vnímajú, ale o čo vlastne ide? Ide o potrebu človeka byť milovaný a milovať. Čiže je to ľudská potreba po láske. Lenže slovo láska ľudia často zle chápu. Napríklad hovoria, že láska bolí. To je blbosť. Láska nemá s bolesťou nič spoločné. Ak to bolí, tak to nie je láska. Lebo bolesť je niečo zlé a láska nemá nič spoločné s niečím zlým. Ani so žiarlivosťou. A pritom koľko krát ľudia spájajú slovo láska so žiarlivosťou. Vravia, že žiarlia lebo milujú. Ale to je ďalšia blbosť.
Láska nebolí. Bolí naša zranená pýcha. Naše pošramotené ego. Láska je niečo, čo dávame. Dávanie nejakých dobrých pocitov a náklonnosti k niekomu inému. Ako by toto mohlo bolieť? Robiť a dávať dobro? A žiarlivosť je tiež len a len o nás a o tom aký sme so sebou nevyrovnaný. Čím viac človek na niekoho žiarli tým viac je zakomplexovaný. Je to o tom, že si myslíme, že nie sme dosť dobrý pre toho druhého a tento pocit nás zožiera. Myslíme si, že nás nechá, že bude mať rád aj niekoho iného, a viac... Čiže je to len a len o našom pocite zo seba. Žiarlime lebo si myslíme, že nám ten druhý patrí ale pravda je taká, že nám nikdy nikto nebude patriť a to si musíme uvedomiť a vžiť sa s tým, lebo tak to je. Nech to znie akokoľvek, človek je vždy sám. Áno môžeme mať okolo seba ľudí, ale nikto tu pre nás nikdy nebude na sto percent a nie celý život. Ľudia si spolu len spolunažívajú, ale každý vždy myslí hlavne na seba a to je prirodzené, lebo nikto iný to za nich robiť nebude.
Lebo aj zamilovanie sa je len niečo, čo má urobiť šťastných nás. Ten pocit, ktorý máme, keď sme zamilovaný. Ten vyhľadávame a robí nás šťastnými. O to ide.
A keď ide o tú lásku, tak áno, ľudia myslia aj občas na druhých. :D A môžeme niekomu dať to najlepšie z nás. Ale to neznamená, že ten človek sa automaticky k nám bude chovať rovnako a mi to ani nemôžeme čakať. Lebo veď aj keď milujeme, tak by nám malo ísť o druhého šťastie, nie o naše. Takže nás má tešiť už len fakt, že je ten človek šťastný. A nič nečakáme naspäť. Lebo potom je to zase len o sebeckosti. Napríklad poviem mu, že ho mám rada, len aby mi to povedal naspäť. Aby som sa cítila fajn ja. Alebo prinútim ho žiarliť a uvidím ako veľmi ma miluje. Ale v skutočnosti uvidíte len ako veľmi sa cíti menejcenný. Ak na vás náhodou nebude žiarliť, môžete sa cítiť dobre, lebo máte človeka, ktorý je viac menej vyrovnaný sám so sebou a len takí ľudia vedia čisto milovať, bez toho aby čakali niečo naspäť. Alebo ľudia hovoria že láska bolí, keď ich ten druhý podvedie. Ale nevera tiež nemá nič spoločné s láskou, ako by sme niečo také krásne (predstavte si ten pocit keď ste zamilovaný a dávate lásku alebo keď ju vám niekto dáva, však je to úžasne krásny pocit?) môžeme spájať s niečím takým ako bolesť, ktorú cítime zo zrady? Lenže existuje vôbec nevera? Lebo ok, ženu alebo muža podvedie muž alebo žena. Lenže si musíme uvedomiť, že láska neznamená ani to, že niekoho vlastníme. LEBO NIKDY NEBUDEME NIEKOHO VLASTNIŤ. Ľudia nie sú majetok a dokonca aj ten majetok nemáme. Môže zmiznúť zo dňa na deň... Čiže ak nikoho nemôžeme vlastniť, tak nevlastníme ani jeho telo a keď sa tento človek vyspí s niekým iným, tak je to v podstate ako by si išiel zhrať poker do krčmy. Je to len nejaké hobby. :D Nejaká aktivita po práci... A často je to tak, že ak sa niekto aj vyspí s niekým iným, že podľahne niekomu cudziemu, tak k nemu vlastne nič necíti. Nie je v tom láska, taká akú cíti napríklad k tej milovanej osobe, ktorá sa cíti zradene. Je to len akt, ktorý chvíľu trvá a koniec. Nie sú v tom hlbšie city, je to povrchné. Je to trochu debilné si uvedomiť, že nemôžeme od niekoho ani očakávať, že nám bude verný, ale tak to je. Máme to v sebe zakorenené, že predsa keď niekoho milujeme tak, nemôže na niekoho iného ani pomyslieť, ale to iba klameme sami seba, lebo minimálne občas večer v posteli budeme snívať o tom peknom hercovi, ktorý hrá v Búrlivom víne.
Ale nevravím teraz, že musíme niekomu tú neveru tolerovať, lebo môže to byť aj prípad, keď človek vlastne už nemiluje tú osobu a toto je len únik, niečo čím poukazuje na to, že vo vzťahu už nie je šťastný. A vtedy vlastne už nie je medzi tými ľuďmi láska z čoho vyplýva, že to ani nie je nevera. Je to len prejav nespokojnosti. A v prvom prípade je to len nejaká činnosť, ktorá s láskou k tomu druhému nemá nič spoločné. Opäť a zas je to o našom pocite a o tom ako veľmi sa máme radi. Sami seba. Lebo ak naozaj máme a ak vieme, čo to vlastne láska je a že veľakrát niektoré veci nemajú s ňou nič spoločné, tak vtedy môžeme prežívať naozajstnú lásku bez otáznikov. A ak tá druhá osoba je tiež na tom rovnako tak je to dokonalá láska v priamom prenose. Lebo takí ľudia si nebudú nič vyčítať, nebudú sa podozrievať a vynucovať si lásku rôznymi spôsobmi a myslieť si, že tak si niekoho lásku získajú. Láska proste je. Iba láska a všetky tie dobré veci okolo toho. Tie zlé s ňou nemajú, čo robiť. Tak si rozmyslite či naozaj milujte najskôr sami seba. A potom milujte aj niekoho iného. Lebo ak to urobíte naopak, tak prídu presne tie veci, ktoré tam nemajú čo robiť a vy skončíte pri tej vete, že láska bolí. Alebo narazíte na problémy. Na vaše nevyriešené sračky v sebe a vo svojej minulosti. Lebo na tie vždy natrafíte. A ten druhý človek vám môže pomáhať, ale on ich za vás nevyrieši. Je trochu mylný pocit, že vás niekto zachráni a že v niekom druhom nájdete šťastie. To šťastie musíte nájsť len a len v sebe.

(10) day of way to perfect summer

29. března 2013 v 11:53 | Sayuri
Môj ranný pohľad z okna.

Využívam, že mám voľno a píšem. O tom ako sa mi darí. A vlastne super. Aj keď mám za sebou dve ranné 12tky, ale zvládla som to a dokonca ma šéfka pochválila (to keby vedeli tie puče, zomreli by od závisti *muhahá*). Som na seba hrdá, pretože som sa úplne prekonala a robím niečo, čo som predtým neznášala. Mám zo seba dobrý pocit, keď si doma ľahnem s príšerne boľavými nohami, s zničenými rukami a hroznou únavou, ale viem, že som odviedla kus práce. Ono ma to dokonca občas aj baví. A rada sa motám po tom hoteli, v ktorom sú stále nejakí ľudia, buď v kaviarni alebo reštaurácii a obzerám sa dookola a rozmýšľam o tom, že tí ľudia vôbec nevedia, čo stojí za tým všetkým, za celým tým štandardom a krásou, ktorú berú ako samozrejmosť. Ale väčšinou nemám čas sa len tak zamýšľať, lebo makám ako fretka a to je dobré. To bol účel tej práce. Robiť niečo fyzicky náročné, čo mi odpúta aj myseľ od vecí, na ktoré bežne myslím. Už som si zvykla na to, že celé dni som v práci a potom prídem domov a zachvíľu idem spať. Som rada, že nemám voľný čas alebo minumum. A teším sa aj tomu, že som medzi ľuďmi. Našťastie už nerobím s tými tromi chyžnými (čítaj piče najväčšieho kalibru). Stávajú sa mi tam také milé veci, napríklad minule mi jeden asi dvojročný chlapček zobral lopatku a chvíľu mi pomáhal a potom s ňou začal utekať po hoteli. Alebo keď som minule bola dole na recepcii a zahľadela sa von (celý hotel je presklený) a tak úžasne snežilo a tam vonku plynul úplne iný život... Aj dnes. Je 29. marec a vonku asi 29 cm snehu. :-D A ja sa z toho ako taký debil teším. A je mi jedno, čo na to hovoria druhí a že je Veľká noc.
K mojmu projektu som chcela... Kurz španielčiny sa začne až vtedy ak sa nazbiera dostatok ľudí a moja kolegyňa povedala, že zohnala ďalších 3 potenciálnych ľudí a že by možno aj ona išla. (Niektorí ľudia sú tam na nezaplatenie.) V hoteli budem robiť už len týždeň. Potom sa idem intenzívne učiť na výšku. Zistila som, že potrebujem celú biológiu (nielen človečiu), takže ma toho čaká oveľa viac ako som predpokladala.
Mama sa ma včera spýtala či som náhodou nepribrala a som asi jediná žena na svete, ktorá sa tej otázke potešila.:-)

Veľmi som o tomto nechcela písať, aj teraz váham... Ja len, že Miša povedala, že s ním minule bola, lebo jej dal nejaké letáky, čo má rozniesť po škole. Čudujem sa jej, že skáče ako píska, hoci jej predtým povedal, že ju neberie ani len ako kamarátku a čudujem sa aj jemu, lebo...ho nechápem, že čo akože... To je jedno. Týmto odstavcom som len chcela povedať, že mi chýba. Že môžem robiť aj od rána do večera, vždy si nájdem čas na neho myslieť... Ževraj odišiel zo CC. A teraz chce v niečom podnikať, a to viem len preto, že toho má plný facebook (vidím v tom paralelu s (500) days of Summer, ale to je bullshit). Ja len, že si hrozne prajem znovu ho vidieť. A nechcem aby tento odstavec pokazil celý článok, a aby to vyznelo celé nejak smutne. Lebo nie je. Lebo človek nikdy nevie, čo príde. :-)

A teraz sa idem vrhnúť na mamine parené buchty a potom na poradenskú psychológiu. Adios amigos.

Better things are coming.

15. března 2013 v 15:31 | Sayuri
Tie najlepšie veci sa dejú cez maličkosti. Napríklad keď vás ráno niekto pustí pred seba v rade do autobusu. Alebo keď sa na vás niekto cudzí usmeje na ulici. Alebo keď vám niekto dá na deň žien ružu. Alebo sa pozriete von oknom a uvidíte veľké padajúce vločky a zrazu viete, že teraz sa môže diať čokoľvek, ale na tento okamih zastal svet a všetko je dokonalé. Alebo si len zapnete obľúbený seriál. Alebo keď si myslíte, že už v krabičke od kinder čokolády nie je už žiadna tyčinka, ale potom ešte dve nájdete vypadnuté v taške. Alebo keď si urobíte domáce gofry. Ale veď určite viete, čo tým myslím. Týmto článkom vám prajem, aby sa vám každý deň takéto milé maličkosti diali. Lebo práve ony dokážu vyskladať veľké šťastie.





 
 

Reklama